Po dlhšom čase som bola v škôlke aj ja. Nie v tej, kam som aj ja chodievala. Toto bola iná. Sedeli sme so špuntami na koberci a hovorili si básničky, príbehy. Niekedy som sa musela veľmi koncentrovať, aby som im rozumela...predsa len trojročný špunt má takú svojskú materčinu.
Hovorila som im o priateľstve a o smútku. Hm...hovorím si, že to asi nepochopia. Pochopili. Tak svojsky, trojročne. Ale vedeli, čo je smútok, keď zradí kamarát. Čo je to samota, keď nik neľúbi. Špunti tušia to, čo my už vieme. A niektorí, žiaľ, aj vedia, čo my len tušíme.
A tak sme sa hrali. S plyšovými zvieratkami, ktoré rozprávali (dospelí nemôžu pochopiť ako takéto zvieratká hovoria), navliekali drevené koráliky, ktoré sa dokázali plaziť, čítali obrázkové knihy plné príbehov. Bavilo to aj mňa, aj špuntov. Pri kreslení som občas pochybovala, či tie tri paličky sú naozaj mamka s ockom, ale naučila som sa žasnúť aj nad takouto kresbou. Jéj, to je pekné, to je...nepodobá sa to na tvoju maminu? Ale nie, to je babka! Ahá!
Farby mali svoje mená - nebíčková, trávičková, kvietočková (to je žltá), cukríková (červená). Môj habit boli nádherné šaty, v ktorých som bola ako princezná (to mi vrátili tie kresby :-) ).
Škôlkári sú super. Hlavne, keď učia nás dospelých pozerať na svet nepokazenými očami.
Venované všetkým veľkým špuntom, ktorým je niekedy veľmi smutno za hračkami.
