Matúš sedel vedľa Sandry a šnuroval jej topánky. Na moju otázku, že kde sú tak dlho, mi odpovedal, že musí poriadne zaviazať šnúrky, aby sa Sandra nepotkla. Dojala ma tá jeho starostlivosť. A potom som začala rozmýšľať.
Aj mne sa stáva, že občas potrebujem zašnurovať topánky, aby sa mi dobre kráčalo. Že už som dospelá? Veru, aj dospelí, dokonca častejšie ako deti, potrebujú, aby im niekto šnuroval topánky ich vlastného života a tak ich bezpečne viedol po cestách žitia.
A tak som v ten deň rozmýšľala o ľuďoch, ktorí mi už šnurovali topánky, vždy znovu a znovu, keď už som nemala chuť ísť. Stáli pri mne a povzbudzovali ma. Ak prišli neznáme cesty, tak mi uviazali silnejšie šnúrky svojich ponaučení, aby mi dlhšie vydržali. Ak prišlo čosi jednoduchšie, tak mi povedali, že si môžem zaväzovať šnúrky aj sama.
A potom som rozmýšľala o ľuďoch, ktorým som viazala šnúrky ja. Koľkokrát som musela rozviazať zložité uzly, aby vznikla efektná mašlička. Koľkokrát som musela pridržať ruky, aby si iní dokázali zaviazať šnúrky samostatne.
