Vo farnosti, kde pôsobím máme teraz relikvie svätcov. O historickom vývoji úcty k relikviám sa nebudem rozpisovať, to si môže každý nájsť. Mňa fascinovalo niečo iné.
V modlitbe Verím v Boha sa modlíme: "Verím v spoločenstvo svätých." Čo je to? Ľudia, ktorí sú v nebi? Alebo nejaké vymyslené, nereálne postavy akoby z rozprávok? Nie. Ani jedno, ani druhé. Sú to príbehy ľudí, ktorí žili pred nami. Bežali svoj životný beh a naplnili ho. Ukázali svojmu okoliu, že je možné byť iným. Je možné byť vedcom, bádateľom, spisovateľom, novinárom, rehoľníkom, matkou, otcom a ako bonus urobiť niečo pre spoločnosť. Niečo čo má význam a dlhotrvajúce účinky.
A tak som sa dívala na relikvie Don Bosca - jednoduchého kňaza, ktorý sa venoval chudobným chlapcom v Turíne. Na fotografiu rodičov Martinových (rodičia sv. Terézie z Lisieux), ktorí ostali verní a jednotní v manželstve plnom skúšok a utrpení. Pozerala som na relikviu pátra Pia, ktorý svojou modlitbou dokázal poukázať, že Boh je blízko aj v utrpeniach. Videla som Matku Terezu - kto by vlastne pochyboval o jej dobrote.
S úsmevom som si predstavovala stretnutie tichého Tomáša Akvinského a hlučnými chlapcami obklopeného Don Bosca. Alebo stretnutie pustovníka sv. Antona s pápežom, ktorý otvoril okná Cirkvi, aby urobil prievan - Jánom XXIII. Asi by to boli rozporuplné stretnutia. Ticho a hluk, samota a veľkomestá, mesto a vidiek, východ a západ, kráovský palác a chudobná chatrč, bohatstvo a chudoba. Cez všetky protiklady mi rezonovalo v týchto príbehoch jedna vec. Keď je cieľ jasný, cesta môže byť akákoľvek.
Prajem tomuto svetu jasný cieľ. V každej oblasti.
