Aj mne sa prednedávnom stalo, že som stratila prácu, ktorú som mala rada. Bolo to opustenie zamestnania, v ktorom som sa vedela realizovať, bolo mi „srdcu blízke.“ Začala som robiť prácu, ku ktorej nemám prirodzené sklony a prvé mesiace som sa aj riadne potrápila. Zaťať zuby a hovoriť si, že vydržím akosi nepomáhalo. Miesto zaťatých zubov nasledovalo – chcem.
Chcem – to bol postoj srdca. Chcieť zverenú prácu robiť čo najlepšie, zainteresovať sa do nej, prijať ju za svoju. Stálo ma to pár mesiacov plaču a prebdených nocí, ale podarilo sa (aspoň myslím).
A tak som pochopila plač jedného redaktora, ktorý prestal robiť svoju redaktoskú prácu. Zrazu si po siedmych rokoch nevedel nájsť miesto pod slnkom. Ale viem aj to, že o pár mesiacov, ak bude chcieť, pochopí, že každá práca či štúdium, nie je len vecou schopností, inteligencie či prirodzených sklonov, ale aj vecou srdca.
Prajem ochotné srdce pre prijatie zmien všetkým, ktorí sa ešte búria. Je lepšie pracovať s oduševnením ako so zaťatými zubami. Ja som to už skúsila.
