Takto som si už pár dní písala s Biankou. Dohadovali sme si stretnutie. Možno tu bola aj predstava farby hlasu, či aká bude výška (váha, vek?) osoby. Či sa dokážeme stretnúť ako ľudia, hoci cez "písmenovanie" si rozumieme.
A tak sme sa stretli. Bianka zazvonila a prišla ma pozrieť domov. Áno, aj ja som skutočná. Žiadna vymyslená postavička, žiadna naháňačka čítanosti pre svoj takmer imanigárny image. Som tu a som tu ako človek.
A to isté aj osôbka sediaca oproti mne, ktorá hovorí o svojich deťoch, o svojej farnosti, ale i našom spoločnom známom. Super. Za obrazovkami sedávajú ľudia! A nielen takí obyčajní. Ale skutoční.
Bianka prešla z obrazovkového sveta do reálu. A ja sa veľmi teším. Ďalšia osôbka, pre ktorú sa oplatilo chodiť na net a tráviť pri ňom určitý čas. Ako hovorí Exupéry: "Čas venovaný pre svoju ružu, práve ten ju robí dôležitou."
