A tak som sa po pár dňoch zastavila. Zastavila, aby som stretla.
A toto som objavila:
- rehoľného brata, ktorý miesto modernej techniky používal starý dobrý papier a nazýval to odbornou terminológiou. Tomuto bratovi sa chcem poďakovať za nekonečný úsmev, ktorý ostal po jeho prednáške.
- pána profesora, ktorý má titulov toľko, že ich môže voziť na fúriku, ktorý dva dni počúval moje neodborné komentáre k Božiemu slovu a posolstvu. Vďaka mu, že sa na mňa iba usmieval.
- Matúša, ktorý je omnoho väčší ako som si ho predstavovala a je tak nádherne ľudský,že jeho ľudskosť je oslovujúca a taká obyčajná, že stretnúť sa s takou ľudskosťou je dnes fascinujúce.
-Terezku, ktorá je mama a napriek tomu vynikajúca odborníčka vo svojom odbore. Ktorá dôležité veci vie pomenovať jednoducho a krásne. Vďaka Terezka za pekný rozhovor.
A ešte niečo som objavila, popritom peknom a ešte krajšom. To, že mi tie tváre, ktoré stretám denne začali chýbať. A tie dni, keď sú pre mňa únavné, len preto, že sú každodenné a nemenné, že majú svoje čaro. Dnes už som v každodennosti. Možno by som ju rada vymenila za stretnutia. Ale... ale niekedy každedennosť a vytrvalosť vedú k svätosti. A tieto krásne stretnutia sú len nádychom a Božím prekvapením. Aby sa dalo kráčať ďalej...
Článok som napísala pre všetkých, ktorým niekedy každedennosť ide hore krkom. :-DDD
