Odpoveď mi začala byť jasná až neskôr. Svätec je človek ako ja. Presne taký istý. Má ruky aj nohy a hlavne hlavu, ktorá rozmýšľa. Rozmýšľa ani nie tak o sebe, ako o druhých.
Raz som stretla kňaza. Často hovoril, že svätosť je iba krajšie prežívaná ľudskosť. A ja som mu verila. Na ňom to bolo vidieť. Myslel na všetkých a na seba zabúdal. Keď bol po ťažkej autohavárii a zostal ochrnutý, často hovoril sestričkám na oddelení: "Sadnite si, ešte sa dnes na službe nabeháte." Hovorieval to s úsmevom a tak sa nedalo odolať.
Keď zomieral pápež Ján Pavol II. tak som si hovorila, že toto je svätosť, ktorá opúšťa tento svet. Svätosť vyslovene ľudská a pochopiteľná všetkým - veriacim i neveriacim.
A tak si hovorím, že nie je ťažké sa stať svätcom. Stačí tak málo. Stačí sa pozrieť okolo seba. Stačí byť človekom. Plnohodnotným človekom.
Ja sa so svätcami stretávam každý deň. A túžim byť svätá. Nemusí ma nikto kanonizovať a kresliť moje obrázky. Stačí mi, keď sa postupným prežívaním svojho života naučím čoraz lepšie prežívať ľudskosť. A poviem si tak po mojom - tak mi Pán Boh pomáhaj.
