Ako dieťa si spomínam na mamu, ktorá v prvý deň prázdnin sa modlila, aby bol prvý deň školského roku. U nás detí si za to nevyslúžila veru pohľady plné lásky. Ale ona veľmi dobre vedela, že nasleduju dva mesiace plné stresu (teda aspoň pre ňu). A tak sme si ráno čo ráno našli na stole papierik s inštrukciami, kde bolo vysvetlené, čo máme urobiť a kedy to máme urobiť. Samozrejme, že v čase prázdnin sa tieto práce vykonávali omnoho rýchlejšie.
Dnes s úžasom pozerám na malé dámy, ktoré chodili do školy iba v nohaviciach. Pozerám na malých gentlemanov, ktorí dnes kráčajú ku škole s kvietkom v ruke a tvária sa veľmi dôležito. Pozerám na deviatakov, ktorí už mesiac nemali čo robiť a dnes im tečú slzy a tvária sa, že práve im zasvietilo slnko do očí.
Tak, takto vyzerá koniec. Iba si vzdychnem. Desať mesiacov driny zo strany učiteľov aj žiakov je ukončených. Dnes nám bude smutno na duši. To zlé si asi ani nebudeme pamätať. Ale zostane pocit, že tých desať mesiacov nebolo márnych. Určite stáli za to.
Drahí rodičia, vydržte tie dva mesiace. :-)
