Po prvom svätom prijímaní to tak býva, že deti ešte pár dní chodia do kostola v bielych šatách, aby každý videl, že v nedeľu prijali Ježiša. Táto štvorica však nezostala v tradícii. Zrazu ich chytil „kostolný ošiaľ“. Začali dobrovoľne chodiť do kostola a oživili priestor. Je pravda, že občas sú hluční, že pri kázni reagujú veľmi živo (a živelne). Ale priniesli do chrámu niečo, čo sa z neho vytrácalo.
Prvý z mušketierov sa volá Martin. Hoci je z chlapcov najmladší, aj tak všetkých prerástol o pol hlavy. Martin priniesol do kostola zmysel pre úprimnú zodpovednosť. Občas pozrie na hodinky a zhodnotí dlhú kázeň. Je vážny. Veľa toho nepovie. Jeho poznámky sú presne mierené a správne.
Druhý mušketier sa volá Mário. Priniesol radosť. Úprimnú detskú radosť z maličkostí. Ustavične sa usmieva a keď vidí vážnu situáciu, tak aspoň žmurkne. Ak sa neusmieva ústami, tak sa mu určite smejú oči.
Posledným mušketierom je Jakub. Keby sa chcel vystatovať, tak by veru mal aj čím. Ale on nechce. Je prirodzene rozvážny a dobrosrdečný. Ak s ním hráte nejakú hru, tak vás radšej nechá vyhrať, len aby sa nemusel dívať, že vám je smutno.
Posledná zo štvorice je Viktória. Krehké dievčatko, ktoré vie čo chce. Múdra a pekná (nech jej táto kombinácia vydrží celý život). Je takou zjemňujúcou súčasťou tejto partie. Vie, kedy je čas odísť, pozná správny čas na zábavu i na modlitbu.
Tieto decká priniesli veľa radosti do spoločenstva. Sú iní, lebo nachádzajú svet okolo a zatiaľ sa ho neboja. Zatiaľ len odkukávajú ako majú žiť. Dúfam, že im neukážeme, že sa dá žiť aj iným spôsobom, lebo tento spôsob ich života sa mi veľmi páči. A fandím im. Už sa teším na ďalší deň, keď ich stretnem a oni zakričia to svoje: „Ahojte, sestrička!“ a plnou silou ma buchnú do dlane, veselo prebehnú popri mne. A mne bude teplo pri srdci.
