Ráno bolo tmavé a plné cestovania. Prežíval si so mnou moje doživotné sľuby a tak som si vedela predstaviť čo asi prežívaš ty. Poznáš ma. Všade chodím na poslednú chvíľu. Ani teraz to nebolo inak. Vlastne, ani si nečakal, že by som prišla skôr.
Stretla som sa s tvojim svätiacim biskupom ešte na námestí. Podali sme si ruky. Ako vždy, aj teraz boli studené. Bála som sa o teba, ako budeš všetko prežívať. Ticho som sa modlila. V katedrále som spoznala veľké množstvo ľudí. Desať rokov v jednej diecéze vtlačí do duše určitú pečať. Dnes akoby tých desať rokov predo mnou ožilo. Pozdravil ma vicerektor, pristavil sa prefekt. Pribehla tetuška, ktorá ma dávno nevidela. Prišla sa vyžalovať mamka tvojho spolubrata. Cítila som sa ako doma. Kľačiac v katedrále som si aj povedala tiché: "Vitaj doma!"
Svätá omša ma nevytrhla z modlitby a pocitu domova. Pozrela som sa na teba a videla som, že si spokojný. Bola som vďačná pre ten tvoj pokoj a úsmev na perách. Vedela som, že si všetko dobre zvážil. Keby si mal len štipku neistoty v sebe, bol by si vážny.
Keď si ležal na zemi, myslela som na tvoje srdce. Choroba a služba. Asi toto sa bude odrážať v tvojom živote. Samotná modlitba biskupa len dovŕšila dielo, ktoré v tebe začal pred mnohými rokmi Boh.
Po obradoch som ti podala ruku. Vždy si bol zvyknutý, že som vedela nájsť odpoveď na všetko a mala som veľkú zásobu slov. Teraz som nedokázala nič povedať. V tichosti som sa skláňala nad zázrakom, ktorý som videla na vlastné oči.
Keď sme sa lúčili, nechcela som ti pripomenúť, že už môžeš aj dávať požehnanie. Stačil pohľad a ty si vedel čo máš urobiť. Tešila som sa z toho požehnania i z rozhovoru, ktorý sme si venovali.
Teším sa stále, hoci som ťa nepočula kázať a nebude ani DVD z vysviacky. Do radov vojska prišiel ďalší služobník. Človek, ktorý chce viac dobra pre tento svet. A začal s požehnaním.
