Keď chceme, aby deti pracovali dobre na hodine, nazveme to motiváciou. Keď chceme, aby kvalitne pracovali dospelí, nazveme ich motiváciu úplatkom. Štát to nazve korupcia. Ale vlastne si na prijímanie úplatkov pripravujeme deti. Ale nie o tom som chcela.
Bola som teda u prvákov a ... motivovala som ich. Za spravnu odpoveď dostávali malý samoliepaci štvorček. Kto získal päť štvorčekov, dostal pochvalu do žiackej knižky. Juj, ako dobre sa v ten deň robilo. Decká sa snažili. Robili všetko čo mi videli na očiach. Ku koncu hodiny som hodnotila, dávala pochvaly. Povzbudila tie deti, ktoré mali menej štvorčekov, že na ďalšej hodine sa im podarí určite dosiahnuť vytúžený počet.
Bolo mi ľúto malého Martina. Mal len tri štvorčeky, ale často poradil kamarátom správnu odpoveď, hoci riskoval, že on nedostane pochvalu. Celú hodinu bol pozorný a aj keď sa na ňom začala prejavovať nastupujúca chrípka, urobil všetko čo bolo potrebné. Práca v skupinke - výborná, samostatná práca - výborná. A tak som mu chcela pridať ešte nejaký ten štvorček, aby som mu mohla zapísať pochvalu. Martin však odmietol. Povedal mi: "Nie, nedávajte mi štvorček. Bolo by to nefér voči ostatným ďeťom."
Šesťročné dieťa nenatiahlo ruku za ponúkanou odmenou... Mne padla sánka a s úžasom som hľadela na toho drobného chlapca, v ktorom sa ukrýval taký veľkých charakter. Nedala som mu štvorček. Len som ticho po vyučovaní podala ruku jeho mame. Určite to nechápala. Len ja som vedela, že to je jej zásluha, že Martin vie byť charakterné dieťa. Martinovi som dala tíško krížik na čelo a povedala: "Nech ťa žehná Pán a nech ti dá silu vytrvať." Tak ako jeho mama, aj on na mňa hľadel nechápavo. Toto dieťa mi dalo lekciu...a ja som sa len chcela podeliť.
