Jediný šport, ktorý ma bavil, bolo plávanie. Plávala som si svojím tempom. Občas to boli aj kilometre. Iný šport bol pre mňa zbytočná námaha, ktorá nabúravala môj flegmatizmus. Moja okrídlená veta: "Športom k trvalej invalidite!", rýchlo odradila všetkých, ktorí ma chceli k nejakému pohybu dostať. Nepodarilo sa to ani môjmu švagrovi, ktorý veľmi dobre lyžuje.
A tak som si počas základnej školy i strednej školy odtrpela hodiny telesnej výchovy. Mala som tú smolu, že na základnej ma učil telesnú tréner miestnych basketbalistiek a na strednej mi znepríjemňovala život okresná trénerka volejbalistiek. Ale všetko sa dá prežiť. S mojím optimizmom som si povedala, že aspoň viem do konca života basketbalové a volejbalové pravidlá.
Neskôr som začala učiť. Pohyb mi nechýbal. Ale deťom, ktoré som učila, áno. A tak sme občas rozbehli naháňačku. A zistila som, že moja kondička je slabá. Občas na mňa vymysleli nejakú túru, ktorú som musela prežiť a zatínala som zuby. Ako získať kondičku, aby to veľmi nebolelo? A tak som z vlastnej vôle sadla na bicykel, začala skákať cez švihadlo. Na jar si požičiavam kolieskové korčule a v zime zase klasické korčule. Kondičku mám síce stále slabú, ale aspoň sa hýbem.
Najnovšia zábava mojích detí je hra stolného tenisu, teda pingpongu. A mňa už teraz bolí hlava z toho, ako ma prinútia zahrať si s nimi aspoň jeden zápas. A tak chodím trénovať. Naučila som sa trafiť loptičku a občas aj zahrať na druhú stranu. Viem, že leto sa blíži. A trošku sa bojím, aký ďalší šport sa dostane do módy.
