Keď som túto zimu videla 17. novembra prvý sneh, tak som sa potešila. Bolo to také krehké a romantické. Keď tak ale sneží už tretí mesiac, tak už mám toho dosť.
Keby išlo iba o sneženie, asi by to nebolo až také zlé. Lenže ten sneh je potrebné ustavične odhŕňať, odhadzovať, odmetať a odpratovať. A to už nie je taká zábava. Keď na streche domu je jeden meter snehu a strecha sa už takmer prebára, keď všetky chodníky okolo domu je potrebné ráno čo ráno odhádzať a vyčistiť.
Z okna izby pozerám na sneh, ktorý opäť padá. Už je to stereotypné. Po troch mesiacoch človek zabúda na krásu toho čo obdivoval a tak sa pýtam ako dlho vydrží človeku obdiv. Mesiac, dva mesiace, tri? Aj veci nevšedné, keď sa stále opakujú, stávajú sa stereotypné a človeku akosi chladne srdce a zabúda obdivovať.
A tak ešte raz pozerám z okna. Sneží. A tak ten sneh sa snažím rozmeniť na drobné. Pozerám na jednotlivé vločky. Keď najbližšie pôjdem odmetať sneh, tak si všimnem, že každá vločka je iná. Vločky sú ako ľudia. Čo vločka, to originál.
