A tak sme po túre sedeli pri dobrom čiernom čaji, ktorý hovoril po "rumunsky". Nikde sa už nebolo potrebné ponáhľať. Zrazu sa spomenulo gazdovanie a... prišli detské spomienky.
Pri otcovom ríbezliaku, tiež prichádzajú takéto myšlienky. Ale ten ocov ríbezliak sa pil iba keď sa kopala "švábka" - teda zemiaky. Poschádzali sa susedia, urobil sa kus poriadnej roboty a potom sa sedelo a zabúdalo na okolitý svet. Kvalita vína na "horniakoch" nie je veľmi slávna, ale kvalitné sú vzťahy. Posedieť, zabudnúť na čas. Oddýchnúť a zároveň si oprieť oči o najbližšie kopce. Stretnúť človeka a stretnúť Boha v jedinom okamžiku stretnutia.
Kopanie zemiakov mi tento rok chýba. Nie pre ríbezliak pre najrýchlejšieho zberača. Ale pre ľudí a pre atmosféru.
Škoda, že v mestách sa zemiaky nekopú a ľudia na sídliskách sa nemajú prečo stretnúť. Dnes je tak potrebné stretnúť človeka.
