Už svätý Pavol povedal, aby sme sa radovali s radujúcimi a plakali s plačúcimi. Pred nejakým časom som sama zažila ťažkú chvíľu. Neviem plakať slzami a tak som len ťažko vzdychala a vzlykala. Žiadna slza nie a nie vypadnúť. Potom mi zavolal jeden známy. Vedel čo prežívam a tak mi povedal len: "Plač, ja budem plakať s tebou." A zo mňa sa slzy liali prúdom. Asi 2 minútky sme takto plakali cez telefón, potom zložil. A mne bolo hneď lepšie a ľahšie na duši.
Potom ma zastavila mamička jedného môjho žiaka. Povedala mi, že Martin pre mňa plakal. Zostala som prekvapene pozerať. Martin plakal, lebo sa dozvedel, že od budúceho školského roku ho nebudem učiť. Mne to nepovedal, hoci sme spolu hovorili a ja som vysvetlila situaciu všetkým deťom. A tak už teraz viem, že mu budem písať a staneme sa priateľmi.
A potom mi prišiel mail. Keby obrazovka prepúšťala slzy, tak sa kúpem v mori. Ťažké chvíle, ktoré prežíval pisateľ mailu ma prinútili rozmýšľať a plakať zároveň. Nevedela som ako pomôcť. A niekedy to asi ani nie je potrebné vedieť. A tak som sa naučila, že keď niekto plače, tak treba plakať s ním. Lebo slzy, ktoré zostávajú v očiach a nevypadnú von, bolia omnoho viac a dlhšie ako tie, čo sa ukážu.
Teraz viem, že slzy sú vlastne vody, ktoré tíšia oheň bolesti.
