Po raňajkách som išla do svojej izby. Prechádzalo mi hlavou všetko možné. Aj to ako sme ako štrnásťročné žaby skákali po posteliach.
Tiekli mi slzy po lícach a ja som sa im ani nebránila. Niekto povedal, že tvoj stav je vážny. Asi tak ako môj. Zvieralo mi žalúdok a nemohla som sa dopátrať po nejakých lepších informáciách o tebe. Nedokázala som sa ani modliť. Slzy, hnev, smútok, strach, neistota. Toto všetko bolo vo mne. Miesto modlitby len: „Bože, pomáhaj jej.”
Pri obede začali o tebe rozprávať. Až ma striaslo s akým pátosom sa vyslovovalo tvoje meno. Máš „len” nejakú zlomeninu. Všetci štyria, čo ste sedeli v aute, ste v nemocnici. Jedna spolucestujúca má zlomené stavce. Ale to ty asi ani nevieš. Nabúral do vás nejaký opitý vodič. Zobrala by som takému človeku vodičák. Veď takmer zabil štyroch mladých ľudí.
Vieš, dievčatko, bála som sa. Ale ten strach stál za to. Veľa som si uvedomila. Si vzácny človek. Kebyže zomrieš, vedela by som, že Boh si zobral to najlepšie, čo je tu na zemi. Ale nechal ťa ešte tu. Boh ma musí nesmierne milovať, keď mi necháva takú vzácnu osobu na koľajniciach môjho života.
Ale tomu, čo do vás v plnej rýchlosti vrazil, by som aj tak zobrala vodičák a tiež aj auto. Veď by ho bez vodičského preukazu aj tak nepotreboval.
