A tak si hovorím, že za nič v tejto záhrade nemôžem. Nesadila som. Polievala iba raz. Nechodila denno denne pozerať, či vyrastajú jednotlivé semienka alebo nie. A predsa patrím k tejto záhrade. Za chrbtom je totiž rodičovský dom.
Vychutnávam si takéto posedenie. Ráno niektoré bylinky ani nebolo vidieť, teraz už pekne vykúkajú zo zeme. Otec hovorí, že tiež za nič nemôže. Denne je v záhrade, polieva, prihnojuje, robil hriadky. Pozeráme spolu ako rastú rastlinky.
Pozerám na včelstvá na neďalekom kočovnom voze. V zime ich zastihla nejaká nepreskúmaná choroba a tak sa pomaličky zbierajú. Dnes prišiel však veľmi silný roj. Kto ho volal? Ako vedel, že má prísť práve sem?
Uvedomujem si, hoci som v záhrade, že môžem iba málo. Ale určite aj bez toho mála by sa nič neudialo. A nielen v záhrade. Človek vo svojom živote musí dávať maximum. Musí sa usilovať zo všetkých síl vo všetkom čo robí. Ale výsledok nezáleží na ňom. Výsledok záleží na Stvoriteľovi.
Večer som sa modlila ruženec. Ďakovala som za pochopenie. Pochopenie pravdy. Nemôžem nič. Môžem sa iba snažiť. Výsledok nie je na mojich pleciach.
