Máš dvadsaťštyri rokov a za sebou len osemnásť rokov štúdia. Takmer nič prežité. Pár súkromných bojov a niekoľko žabomyších vojen, do ktorých si sa nechal zatiahnuť. Mal si vlastný štýl. Ale teraz je to iné.
Čakajú od teba, že budeš rozprávať. Že všetko, čo povieš, bude úžasné. To začiatočné zakoktanie ti všetci prepáčia. Odpustia ti, že sa ti trasie alba a pod ňou kolená. Mám viac rokov ako ty (ale to je jedno). A tak rozmýšľam, čo by som povedala ja.
Aj mne by sa určite triasli kolená i hlas. Veď jeto zodpovednosť! Povedať takým rôznym ľuďom slová, ktorých silu ešte ani sám nepoznáš. Pozerám na teba s obdivom. Okrem hovoreného slova budeš týchto ľudí učiť aj životu. Máš byť pastierom a pritom by si ešte sám potreboval niekoho vedľa seba, kto by ťa viedol za ruku. Ak chceš, ponúkam ti svoje modlitby. Viac ponúknuť nemôžem. Ale to je cesta, ktorá otvára ľudské srdcia.
Ak aj dnes sa ti roztrasú kolená a ty sa budeš báť, tak sa sa môžeš spokojne oprieť o moje modlitby. Možno ťa nahnevá môj úsmev v prvej lavici, ale nemyslím to zle. To je iba taká forma obdivu. Ja by som to nedokázala.
