A tak začínam obdivovať horolezcov. Ani nie tak pre ich odvahu. Skôr preto, že majú odhodlanie. Odhodlanie prestúpiť svoj vlastný tieň. Ukázať svetu, že hranice sú na to, aby sa prekročili.
Mám priateľov, ktorí chodia "loziť". Vždy mám o nich strach, keď povedia, že idú do hôr. Najradšej by som im prekontrolovala všetky laná a celú výstroj. Usmievajú sa. Čo už majú so mnou robiť? Vedia, že strach ľudí, ktorí nelezú je väčší ako ich vlastný strach.
Horolezectvo (iba to videné) ma však naučilo, že človek, ktorý má odvahu a veľmi chce, tak dokáže veľa. Dokáže prekonať aj sám seba. Ak vytrénuje svoje svaly a prinúti sa k pohybu, núti zároveň aj svojho ducha k určitému utíchnutiu, k láske, k pokoju. Všetkých ľudí, ktorých poznám a majú niečo spoločné s prírodou a s horami, sú múdri a inteligentní. Ich duch (často bez určitého vzdelania) je tak krásny a prirodzene čistý. Ten kto kráča k nebu telom, akoby už dostal závdavok neba aj do duše.
A tak keď uvidím nejakých horolezcov, síce sa preľaknem, ale budem ich obdivovať.
