Keď je duši tesno

Občas sa stretávame s ľuďmi, ktorí hovoria, že im je smutno. A nech robíte čo robíte, ten človek zostáva naďalej smutný. smutné je jeho vnútro, ktoré je akési ubolené. Niekedy je človek ubolený z neodpustenia. Jednoducho človek sa na niekoho nahnevá alebo je niekým nahnevaný. A duša sa zavŕta do vlastného Ja. Vznikne milión otázok – a prečo ja? Prečo práve ja? Prečo za všetko môžem len ja? Čím som si to spôsobila? Keď chirurg pomáha telu, tak je tá bolesť aspoň užitočná. Tieto otázky sú však pre dušu neriešiteľný problém, v ktorom sa chodí stále v jednom kruhu. Odpustenie či neodpustenie môže byť však smerované i proti sebe. Hnevám sa že niečo nevyšlo podľa mojich predstáv a trestám sa. Zvyšujem si latku náročnosti vlastného života. Potom sa stáva človek unavený a rúti sa naňho celý svet. Aké je ľahké odpúšťať človeku, ktorý je strašne ďaleku. Aké je ťažké prijímať a prosiť o odpustenie človeka, ktorý je blízko. No najťažšie je odpustiť sebe. Odpustenie je totiž rozmer slobody. Len skutočne slobodný človek dokáže prijať i dať odpustenie. V odpustení duša rastie. A vtedy jej už nie je tesno.