Mala som to šťastie. Dvakrát v živote sme sa stretli. Vlastne, stretli sa nám len pohľady. Ale aj tak to bolo perfektné. Keď som sa v sobotu v noci dozvedela, že zomrel, bolo mi smutno. O chvíľu telefonát - nebudeme predsa plakať, ten uz oroduje za nás v nebi. A tak prvý krát aj z mojich úst zaznelo - svätý Karol Wojtyla, oroduj za nás.
Ráno som volala s rodičmi. Mama sa rozplakala a povedala len, že nám bude smutno. Otec tiež plakal, ale tak chlapsky, bez sĺz. Aj jemu bolo smutno.
Rozprávala som s mládežou. Sme generácia, ktorá si ani nevie predstaviť iného pápeža. Jeho úsmev, jeho vtip, ale aj tvrdé slová. Milovali sme ho a on miloval nás. Poznali sme ho a on poznal nás. Vedel o všetkom, čo sme prežívali.
Večer som si ešte pozrela správy. Začína tipovacia súťaž, kto sa stane nástupcom tohoto svätca. Je mi to jedno. Teda aspoň zatiaľ. Zatiaľ mám v ruke ruženec a modlím sa. Tento ruženec je od muža, ktorý hovoril o Márii a o Milosrdenstve.
Keď mi bude veľmi smutno viem čo mám urobiť. Zobrať opäť ruženec do rúk a modliť sa. Tak ako to robil aj Karol Wojtyla, teda náš drahý, milovaný pápež Ján Pavol II.
