V rehoľnom živote je to bežné. Jeden rok som tam, druhý inde. Takéto sťahovanie ma však naučilo niekoľkým múdrostiam.
Múdrosť prvá:
Nie som tu večne. Preto tu nemusím mať veľa vecí. Knihy po prečítaní darujem inému človeku. Nechávam si iba tie najpotrebnejšie. Oblečenie zbytočne nehromadím. Ťažko sa to sťahuje. Vlastne na veci mi stačí jedna cestovná taška. Učebné pomôcky darujem. Urobím si nové na novom mieste.
Múdrosť druhá:
Žiť plnými dúškami. Každý deň si povedať, že už toho človeka nemusím stretnúť a tak sa mu budem venovať so všetkou vervou. Každú chvíľu, čo prežívam, žiť akoby to bola posledná chvíľa života. Občas síce padnem unavená do postele a poviem si, že už viac nezvládnem, ale oplatí sa to. Aj taká únava je dobrá vec.
Múdrosť tretia:
Neviazať sa na miesto. Som tu a o chvíľu inde. Tu mi je lepšie a tu bude horšie. Naučila som sa neporovnávať rôzne miesta a mestá. Neporovnávať charakter ľudí, čo v nich žijú. Príliš sa neviazať k ľuďom a ich problémom trvalo. Byť pri nich, pomôcť im, ale neviazať sa na ich životy. Nemyslieť si, že ja ich spasím. Som tu pre nich v tento moment.
Dalo by sa nájsť aj mnoho iných múdrostí. Sťahovanie ma naučilo žiť. A viem, že sa to dá aj mimo rehoľného spoločenstva. Stačí si určiť priority.
