Prvýkrát som sa stretla s pojmom duchovné otcovstvo alebo materstvo, keď som mala 15 rokov a čítala som básne Karola Wojtylu. Nerozumela som tomu pojmu. Neskôr som začala chápať. Duchovné otcovstvo či matersto je určité sprevádzanie ľudí po stránke duchovného rastu. Dobre to vedel Wojtyla (blahej pamäti pápež Ján Pavol II.) vystihnúť.
Mojím prvým duchovným dieťaťom sa stalo dievča, ktoré sa rozhodovalo, či sa má vydať alebo či sa má venovať službe. Veľa sme spolu rozprávali. Konečné rozhodnutie bol vydaj. Hoci sme sa nevideli asi 9 rokov, stále si píšeme. Je to ako držať niekoho za ruku a pritom byť od neho dosť ďaleko.
Neskôr prišlo viac ľudí. Študenti, ktorí sa rozhodovali; ženy, ktoré nevedeli materské povinnosti spojiť s modlitbou; dospelí muži, ktorí nevedeli ako prakticky prežívať kresťanstvo v práci. Dnes ich už nepočítam. Každý večer sa za nich modlím a držím ich za ruku. Tak, duchovne. Preťala som v určitom období ich život a určitým spôsobom nesiem za nich zodpovednosť.
Toto duchovné materstvo je moja realizácia. Žiť pre druhých a robiť to aj vtedy, keď príde nevďak a sklamanie. Tak to predsa robia aj skutočné matky.
