Večer som sa už ledva vliekla. Prehodila som si vak cez jedno rameno a sveter, držiac na jednom prste, vliekla za sebou. Už som nevládala ani ísť z kuchyne do svojej izby. Bolo toho na mňa počas posledných hodín nejako veľa.
Idúc cez chodbu som otočila hlavu smerom ku kaplnke. Od bohostánku na mňa žmurklo večné svetlo a ja som vak aj sveter pustila na zem. Jednoducho som musela vstúpiť.
Prítmie kaplnky a moja únava urobila svoje. Zostala som sedieť na svojom mieste a ticho si premietať deň pod Božím drobnohľadom. Aký čudný je strach... Koľko uberá síl. A koľko sa musí človek premáhať, aby mu ho nik nevyčítal z očí. Áno, dnes som uhýbala pohladom iných ľudí a veľa som hovorila. Veľa, príliš veľa. Až tak, že pre svoj strach som nedokázala počúvať iných. Krútim hlavou - toto sa mi už dávno nestalo. Ešte ovorovací telefonát, či je naozaj všetko v poriadku. Fajn, všetko ok. Len ten čas pri bohostánku nejako zastal.
V noci sa dostávam na izbu. Vak a sveter sa dovliekli za mnou. Už ani nezasvietim. Ešte rozmýšľam nad evanjeliom. Hm. Skončil deň. Pár minút a príde nedeľa. Ten čas medzi večerom a nocou stál za to. Položiť hlavu do Božích dlaní je správnym riešením. Tam má miesto strach, únava i nevypočuté otázky.
