Existuje taká super vec - obojstranná lepiaca páska. Túto pásku som mala vždy na spodnej poličke skrinky. Keď prišla nejaká zvláštna, nevšedná alebo nejakou maličkosťou cenná pohľadnica, už aj skončila prilepená na skrini.
A tak sa bočná časť skrine utešene zapĺňala. Vedľa seba stálo Nevoľné s Londýnom. Pápež Benedikt XVI. pozeral na Medžugorie. Pri pohľadnici s Vilniusu sa vynímala pohľadnica púpavy s francúzskym nápisom. Vysoké Tatry, Mariánska hora v Levoči, zasnežený kňazský seminár, zvolenské námestie, litovský "Otče náš", či pozdrav z Mexika, to všetko tvorilo súčasť osobnej spomienkovej nástenky.
Pohľadnice a k nim spomienky skončili pri sťahovaní v koši. Pohľadením som sa s každou rozlúčila. Každá splnila svoj účel.
Pohľadila.
Myslím si, že slovo pohľadnica je od slova pohľadiť a nie od slova hľadieť. Ale to už nechám na jazykovedcov.
