Boli sme taká fajn partia. Poznáme sa už dlhšie. Stretneme sa kedy-tedy, alebo ako sa múdro hovorí, len tak sporadicky. Teraz bol taký fajn čas na stretnutie.
Ako sme tak sedeli, tak sme začali rozprávať a samozrejme spomínať. Vedeli sme, že zajtra ráno bude každý sám. Asi preto sme potrebovali veľa hovoriť a zapamätať si všetky detaily zo spoločného života.
Najďalej odchádzal Tom. Odchádzal do Albánska. Išiel len na šesť týždňov. Chodí tam každé prázdniny. Vráti sa omnoho ľudskejší. Vždy na začiatku cesty sa však ticho pýtam, či sa naozaj vráti. Nedivím sa slzám jeho mamičky. Skôr by som sa čudovala, keby neprišli vôbec.
A potom sme sa ostatní rozpŕchli po Slovensku - Detva, Zvolen, Martin, Partizánske, Vrícko, Nevoľné. Nerozišli sa len naše cesty, ale aj naše sny. Vedeli sme, že keď sa vrátime späť, už sa nestretneme v takejto zostave. Vraveli sme síce, že sa ešte navštívime, ale asi nik tomu neveril. Len sme to chceli počuť.
Ráno som umyla poháre, ktoré zostali na stole. Cesty sa síce rozišli, ale priateľstvá ostali. A to je asi najpodstatnejšie.
