Aj mne sa to minule stalo. Nezvládla som jednu situáciu a rozplakala som sa. Slzy mi stekali dolu tvárou a ja som rozmýšľala, čo to vôbec robím.
Raz som rozprávala s priateľkou, ktorá mi hovorila, že ona keď plače, tak je to z dvoch príčin – zo zúrivosti a z bezmocnosti. Jednoducho, keď sa nahnevá, dostáva zo seba hnev plačom. A keď si nevie s niečím poradiť, tiež sa musí rozplakať.
A tak som rozmýšľala prečo plačem ja. Či je to z bezmocnosti, či z hnevu. Ani jedna možnosť mi však nesedela. Keď slzy prestali tiecť, cítila som sa ako pacient, ktorému snímajú z nohy sadru. Bolo mi ľahšie pri srdci. S novou odvahou som sa postavila pred nový prichádzajúci deň. Vedela som, že vlastná slabosť môže dať novú silu. Prišli mi na myseľ slová sv. Pavla: „Keď som slabý vtedy som silný.“
Slzy umyli dušu. A tak sa kráča ľahšie.
