Mám rada takéto dni. Nemusím sa nikde ponáhľať. Môžem ísť úplne pomaličky, tak ako Exupéryho Malý princ k studničke. Robota nie je zajac, neutečie. A tak si vychutnávam jarné slniečko.
Cesta do kostola bola rýchla. Všetko zvyknem robiť na poslednú chvíľu. A tak aj všade dobieham. Čas je pre mňa nepodstatná veličina. (Teda občas.) Vnímam len vyľudnené mesto. Kde - tu prejde popri mne nejaké auto. Kde sú všetci ľudia. Chcem byť optimista a tak si hovorím, že asi žartujú (1. apríla) alebo sú na svätej omši. Ale po sobote cítim, že aj ja by som bola najradšej zalezená niekde v kúte s vyloženými nohami a spokojne oddychovala.
Pri svätej omši sa recitovali pašie. (evanjeliá, ktoré opisujú umučenie Krista) Vždy znovu ma dokážu vtiahnuť do atmosféry Jeruzalema a do myslenia ľudí tej doby. A tak som si spomenula na odpoveď jedného môjho žiaka - história sa nemení, lebo sa nemení ani myslenie ľudí. Menia sa len dátumy. A tak porovnávam dnešných ľudí s tými jeruzalemskými spred takmer 2000 rokov. Milujú a nenávidia. Všetko v jednom okamihu. Kajúcnici i hriešnici. V jednom momente. Plačúci aj slziaci. V tom istom čase. Človek - snažiaci sa a zároveň kašľajúci na všetko. Ľudia sa naozaj nemenia. Kvetná nedeľa a výkrik - Hosana je v každom z nás. Tak isto je v každom z nás aj Veľký piatok a výkrik - Ukrižuj, ukrižuj ho.
Nie, nemyslím iba na ľudí na verejnom fóre. Myslím na manželov, ktorí sa v jeden deň milujú a druhý nenávidia. Myslím na deti a ich rodičov, ktorí spolu dobre vychádzajú a o pár rokov o sebe nevedia. Myslím na priateľov, ktorí si sľubujú priateľstvo a o pár mesiacov o sebe nevedia. Hosana a Ukrižuj.
Končí sa svätá omša. Stretávam sa s jednou známou. Išla z cintorína, bola "pozrieť" manžela. Pred 16 rokmi mi zomrel starý otec. Bol Veľký piatok. A tak si spomínam a cestou sa pristavím na cintoríne.
Je obyčajná nedeľa. Deň ako každý iný. Deň keď sa hovorí Hosana a Ukrižuj.
