Nikdy som netvrdila, že život je prechádzkou po ružovom sade. Však aj tie ruže majú tŕne, na ktorých sa dá riadne poraniť. Teraz si stále viac uvedomujem, že starý človek nie je ako dieťa, ale že iba zbiera to, čo celý život robil. Dosahuje ovocie svojho života. Je pekné sledovať už takmer nepohyblivú starú sestričku, ktorá sa stále usmieva a modlí sa ruženec ( napriek tomu, že so svojím životom celý život robila po družstvách). Prijala všetko, čo jej život ponúkol a nebránila sa. Teraz tiež prijíma, čo má. Zamáva ružencom, keď sa ja ponáhľam do práce a ešte aj vysloví nejaké to požehnanie. Vždy sa usmejem. Aj cez zlú náladu, aj cez škaredé počasie.Vidím však aj iné obrazy. Ušomranosť, znechutenie. Vidím vlastne seba. Vidím sa, keď mám zlú náladu, keď ma bolí hlava, keď som unavená a ešte niekto odo mňa niečo chce, keď musím niekoho napomenúť a som z toho mrzutá. Vidím a nehovorím si, že mám čas. Nechcem takto prejsť do staroby. A tak sa usilujem. Usilujem nešomrať, zatváriť sa, že nepočujem falošnú kritiku, nereagovať na každý podnet.Staroba je krásna. Je ako jeseň, keď sa zbierajú jablká. Zbierajú a triedia sa.
