Keď som vstúpila do rehoľnej kongregácie, niektorí príbuzní s tým mali problém. Hanbiť sa za to, že v rodine je "mníška". Akosi ich to postupne prešlo. Museli ma prijať takú aká som. Veď aj ja ich prijímam takých akí sú. Bolo pre mňa milým zistením, keď po prvom mojom článku, ktorý bol uverejnený v novinách sa ku mne prihlásil môj ujo aj pred kolegami z práce. No, už som nebola "blbá mníška", ale bola som trochu viac ocenená. So mnou ani prípad pohŕdania, ani prípad pochvaly z jeho strany nepohol. Od detstva som toho človeka prijímala ako člena rodiny a nič sa na tom nezmenilo.
Trochu ma hneval postoj brata, ale to je iná kategória.
Včera som viedla rozhovor s jedným kňazom. Jeho priateľ robí na súde. Počas štúdia sa chalani stretávali a boli veľmi dobrí priatelia. Po skončení štúdií sa ich cesty rozišli. Na poslednej návšteve sa stretli a "pravnik" povedal, že mu to kazí "image", keď sa stretáva s takým "obyčajným" človekom.
Nejako ma táto reakcia prekvapila. Byť priateľom je vec len pre zábavu. Nesmie to kaziť pracovný postup, nesmie to kaziť dobré meno postupujúcemu. V hlave som si preberala životy svätcov.
Keby predchádzajúci pápež bol posudzovaný podľa toho, s kým sa stretáva, tak by bol prisúdený k najväčším vyvrheľom ľudstva - väzni, množstvá robotníkov, "obyčajných" ľudí, malomocných.
Rozmýšľam nad sebou - stretávam sa s ľudmi z nižších sociálnych vrstiev, mám kamaráta, ktorý je narkoman. Ale mám aj priateľov medzi politikmi, novinármi, lekármi, vedcami. Neviem. Čo mi kazí viac obraz u tých druhých? Narkoman sa môže hnevať, že sa kamarátim s lekármi a môže mi ukázať chrbát. Takto sa môžu hnevať odborníci, lebo sa kamarátim s ľuďmi, ktorí majú veľmi nízke IQ.
Hodnota človeka, podľa mňa, nie je závislá od toho s kým sa priatelím, ale podľa toho, aký je pravdivý sám k sebe.
Prajem "právnikovi", aby spoznal sám seba.
