Zvony na veži súneúprosné. Odbíjajú každúštvrťhodinu. A tak počítam a rozmýšľam.Prstami odrátavam Zdravas za Zdravasom. Štvrťhodina.Približne tridsať. V hlave kalkulačka a príklady.Ľahká priama úmera. Ak sa za pätnásťminút pomodlím tridsať Zdravasov, koľko celýchružencov je to za celú noc? Smiešne. Merať modlitbu...
A tak sa zaoberámniečím iným. Spomienky. Keď som bola ako malédieťa choré a nik nemohol zostať so mnou doma, mama mazaviedla k starkej. Spávala som v spálni,oproti kostolu a počítala údery zvonov. Okremnich mi každú chvíľu pripomínali aj staréhodiny na stene. Svadobný dar starých rodičov. Starkáich zastavila až v deň smrti starého otca. Bolo topresne štyridsaťdeväť rokov ich spoločného života.
Stále ležímv posteli. Spomínam na starkého a starkú.Na ružové pyžamko s modrým budíkom navrecku a na nočnú košeľu so Snehulienkou. Na obrazMatky ustavičnej pomoci nad mojou hlavou a na ťažképeriny, pod ktorými sa nedalo ani obrátiť.
Najmenší zvonodbil pol. Pol jednej. A ja opakujem: „Odpočinutie večné...“
Spomínam si akoJuraj Jakubisko v našej dedine natáčal Tisícročnúvčelu. Z veže starého kostola zhadzovali zvony. Začalavojna. Kov, ktorý oznamoval Božie cesty, začal sa taviť nasmrť.
Zaspávam. Vstanemaž na odbíjanie stredného zvona. Je šesť hodínráno. Zoberiem lieky a sladko sa opäť zvalímdo perín. Dnes si to môžem dovoliť. Usmejem sa. Zvonya čísla. A hlavne zvony, ktoré hovoriao živote a merajú jeho dĺžku. Je dobré,keď znejú. Bijú a odpočítavajú,koľko modlitieb sa zmestí do ich úderov.
