Nie je to tak dávno, zbalila som kufora odišla na osem mesiacov. Peniaze pod tričkom a New York pod nohami.„Pozor dievčatá, lebo vás tu okradnú a rozpredajú na súčiastky. Už sanikdy nedostanete domov!“ Ešteže si do chlebníka pribaľujem okrem svojho dobrého srdiečka ajnepriestrelnú vestu. Spomienky ako ochrana.
Pri mori bolo vlhko a teplo, boardwalkom sa nieslaostrá vôňa hranoliek vyváľaných v octe a ruština. Boardwalkom som saniesla ja- dvakrát denne- do práce a z práce. „Ako sa ti páčiAmerika?“ „Jáááj, júúúj, milujem Ameriku, milujem more, milujem leto...!“Milujúcim čašníčkam s jasnou výslovnosťou stúpa tringelt. Reč jeo práci číslo jedna. Aby sa americký sen nezmenil na tragédiu, bolo ajčíslo dva. Spomienky ako nutná podmienka prežitia.
Vo vile vilôčke nás bolo jedenásť. „Ktorozniesol piesok po kúpeľni?“ „Kto mi vypil mlieko?“ „Kto schoval ovládač odtelky?“ „Máme tu mravce.“ „Nemáme čistý riad.“ Poézia všedného dňaa zvýšený hlas ako dôkaz toho, že život ešte nevyhasol. Spomienky ako dôvodna radosť.
Krátky prestrih a USA strieda Európa.Tulipány síce v zime nerastú, ale mlyny melú pomaly a isto. Jezvláštne koľko podôb môže mať jedna spomienka, asi ako keď sa v priebehudňa zmení farba očí a zo svetlo modrej prejde až k tmavo zelenej. Časje dobrý filter a na vypité mlieka, či pieskové duny v kúpeľni som sispomenula po dlhej dobe. Občas sa rozhodnem plytvať energiou a revidovaťto, čo už bolo. Možno snaha vidieť spomienky v lepšom svetle. Pocityostávajú, ľudia tiež, menia sa okolnosti a čas je trochu posunutý. Horkov ústach a spomienky ako príťaž.
Je ešte jedna kategória. Spomienka akosúčasnosť, ktorú nevešiam do skrine. Je hlboko pod kožou. Dajme jej meno...
