V nedeľu bola v Budmericiach slávnostne otvorená Pamätná izba Krásneho dievčaťa z Budmeríc. Nachádza sa pri dolnej bráne do parku pri kaštieli a pripomína známu pieseň Karola Duchoňa, ktorá sa s našou obcou spája už celé desaťročia.
Je dobre, keď obec podporuje kultúru, snaží sa oživiť verejný priestor a vytvára miesta, ktoré majú svoj príbeh. Duchoň aj jeho pieseň sú súčasťou spoločnej pamäte mnohých ľudí a nemožno poprieť, že meno Budmeríc sa vďaka nej dostalo do povedomia ďaleko za hranice regiónu.
Pri otvorení tejto pamätnej izby mi však napadla jednoduchá otázka.
Na koho si vlastne Budmerice pamätajú?
Každá obec si vytvára svoju identitu. Nielen tým, čo postaví, ale aj tým, koho sa rozhodne pripomínať. Každá pamätná tabuľa, každá expozícia, každé pomenovanie priestoru vysiela odkaz o tom, čo považujeme za dôležité a na čo chceme byť hrdí.
Budmerice pritom nikdy neboli obcou bez osobností.
Rodákom z Budmeríc bol historik Ján Tibenský. Narodil sa tu aj básnik Rudolf Fábry, jedna z významných osobností slovenskej literatúry. S obcou je spojený akademický maliar Fridrich Moravčík.
Mnohí si určite spomenú na Pavla Dvořáka, historika a publicistu, ktorý v Budmericiach dlhé roky žil a tvoril. Jeho knihy o slovenských dejinách poznajú celé generácie čitateľov.
A nejde len o minulosť.
S Budmericami je spätá aj historička Daniela Dvořáková, ktorá patrí medzi rešpektované osobnosti slovenského historického výskumu.
Aj dnes sú s Budmericami spojení ľudia, ktorí obec reprezentujú vo svojich profesiách doma aj v zahraničí. Historik Martin Homza, operný spevák Ivan Ožvát, koncertný huslista Rastislav Šipoš, herečka Hilda Augustovičová, lekár a publicista Tibor Urbánek či historik Roman Mocpajchel sú dôkazom, že Budmerice majú aj v súčasnosti osobnosti, na ktoré môžu byť hrdé.
Samostatnou kapitolou je budmerický kaštieľ. Po desaťročia bol domovom slovenských spisovateľov. Prešli ním mnohé významné mená slovenskej literatúry. V jeho priestoroch vznikali knihy, ktoré dnes patria do kultúrneho dedičstva Slovenska. Aj to je súčasť príbehu našej obce.
Práve preto si myslím, že stojí za zamyslenie, ako pracujeme s vlastnou históriou a vlastnou pamäťou.
Pamätná izba venovaná známej piesni môže byť príjemným kultúrnym miestom. Zároveň by však bolo zaujímavé otvoriť diskusiu aj o tom, ako systematicky predstavovať ľudí, ktorí v Budmericiach žili, tvorili alebo obec reprezentovali svojou prácou.
Možno formou stálej expozície. Možno formou náučného chodníka. Možno sériou podujatí alebo publikácií. Možností je veľa.
Dôležité je, aby sme nezabúdali, že skutočný príbeh obce netvoria len legendy, piesne a symboly.
Tvoria ho predovšetkým ľudia.
Ľudia, ktorí tu žili, pracovali, tvorili a zanechali po sebe niečo, na čo môžeme nadviazať aj dnes.
A tých mali a majú Budmerice viac než dosť.
