Keď hovorím my, myslím tým seba, svoju rodinu, priateľov, znýmych z kostola, odborníkov z rôznych špecializovaných inštitúcii, štát, systém.
Má 24 rokov a je obvinený z vraždy.
Poznám ho od malička. Vyrastal v detskom domove, tak ako všetci jeho súrodenci. Malý Róm z osady, pravdepodobne aj s nejakým mentálnym obmedzením. Takže skoro nemožné, aby si ho niekto chcel zobrať domov a vychovávať ako vlastné dieťa.
Občas som ho stretla, keď šli na prechádzku okolo nášho domu, celý kŕdeľ domováckych detí s jedným vychovávateľom. Zopárkrát sa vypýtal, či môže zostať u nás na sobotu a večer som ho odviezla do domova. Takto vyrastal. Detský domov, škola, vychovávatelia, a občas odrobinky záujmu a súcitu od cudzích ľudí, náznak toho, ako vyzerá šťastie detí, ktoré má niekto rád.
Potom som ho stretávala na ulici. Ako bezdomovca. Čas v domove skončil a on nemal kam ísť. Nevedel , nezvládol alebo sa nechcel zaradiť do nášho usporiadaného sveta? Mal len svojho psa. Myslím, že ho mal veľmi rád. Asi veľmi túžil po tom, aby ho mal niekto rád a aby aj on mohol mať rád. V nedeľu sedával pred kostolom, aj so svojim psom, a žobral.
A my sme mu dali pár drobných ...
Koncom leta som počula správu. Našli zavraždenú bezdomovkyňu a pravdepodobne je vrahom on. Nerozumiem , neviem si predstaviť, čo sa stalo. Veď je to ten chlapec, ktorý k nám chodieval, ten, ktorý pokorne so sklonenou hlavou sedel pred kostolom, ten, s ktorým som prehodila občas pár slov.
Dnes na neho opäť spomínam, v hlave mám kolotoč nezodpovedaných otázok.
Preto teraz rozmýšľam o tom, ako využiť toľkú energiu, záujem, dobrú vôľu a odhodlanie chrániť život. Nestačí život len zachrániť. Hľadajme spolu riešenia, aby každý zachránený život dostal šancu žiť dôstojne, v bezpečí a v láske. Aby mal vždy niekoho, kto ho bude ochraňovať, opatrovať, kto ho prijme a naučí byť dobrým človekom.
Aby sme dokázali zachránené životy pripraviť na život.
