Handmade
Pamätám si akoby to bolo práve včera, keď som sa znudená bez práce a bez akejkoľvek inšpirácie váľala doma na gauči s pocitom úplnej zbytočnosti na tomto svete. Pravdupovediac bolo to presne pred rokom čo sa mi táto možnosť pocitov dostávala. Nie nie, nikomu to neprajem. Taký pocit by nemal pocítiť nikto z nás. Pretože nech je človek aký len chce ale svojím talentom a svojou jedinečnosťou je pre tento svet dosť dôležitý. Dni typu, ráno sa skydáš z postele, v lepšom prípade si dáš niečo pod zub, umyješ si tvár a beznádejne sa pozrieš do zrkadla. Pozeráš sa na seba ? Pýtaš sa „ Ako sa to mohlo stať ?“ Si mladý človek, podľa úradov absolvent, podľa rodičov dieťa, ale kto si podľa seba ? Každý deň uvažuješ nad tým ako dni utekajú pomedzi prsty a ty s tým nič nedokážeš robiť. NIE ! zlé slovo , DOKÁŽEŠ, dokážeš z každého dňa vyťažiť toľko, ktoľko v skutočnosti sám pre seba potrebuješ.
Jedného dňa sme sedeli s maminou v obývačke. V pozadí hrala televízia ale ani jednu z nás nezaujal program v nej. Mamina si písala niečo do práce na notebooku, ja som len tak sedela a naozaj fakt nič nerobila. Po asi 1000 slovnom sťažovaní sa na to ako sa nudím a ako neviem čo idem robiť a samozrejme o ľutovaní sa, že prečo ja nemôžem nájsť prácu ktorú by som zvládala, ale nakoniec prehovorila mamina. Poviem vám, že moja mamina je veľmi trpezlivý človek, ale s odstupom času chápem prečo reagovala tak ako reagovala. Celkom dosť vážne sa na mňa pozrela, odložila notebook na stolík vedľa akvária, sadla si pohodlnejšie , narovnala a otočila sa na mňa a bez toho aby si k ústam kládla servítku spustila. Najprv začala hovoriť o tom aká som mladá a aké mám možnosti, potom prešla k môjmu zdraviu. Keďže som reumatička, nemám až tak veľa možností vyberať si pre seba to najsuper zamestnanie. A tak práve mamina zrodila vo mne myšlienku handmade, to ona mi vrátila späť na oči stredoškolské časy, kedy som si šikovne privyrábala výrobou náušníc. Jednoduché, lacné ale pre „chudobného“ študenta to stačilo. Vniesla mi do uší slová, ktoré možno na prvý pohľad neboli prívetivé, lenže keby niet tých ostrých slov a keby niet toho večera, môj handmade by nikdy v živote nevznikol. A za to budem mamine do konca života vďačná.
Po jej slovách, sa moje doteraz chabé a bezcenné myšlienky začali pomaly zviechať. Naraz sa mi v hlave rozprúdil taký vír nápadov čo by som mohla robiť. Tešila som sa ako začnem vyrábať to a to, ako sa zavriem ticho do izby a budem sa venovať konečne tomu čo vo mne spalo. KONEČNE ! Mamina vo mne zobudila toho zaspatého umeleckého ducha, ktorý len tak nečinne nič nerobil. Vzbudila vo mne znova túžbu niečo robiť a pre niečo sa zobúdzať, našla vo mne to, čo viem robiť najlepšie.
Na to aby som mohla začať niečo tvoriť, som potrebovala materiál. Najprv som si však spísala čo chcem vyrábať, ako to chcem vyrábať a pre koho to chcem vyrábať. Na zakúpenie materiálu som potrebovala nejaké peniažky. Niečo ako keď podnikateľ začína podnikať. A zas tu spomeniem moju maminu. Ona jediná mi natoľko verila a chcela aby som konečne niečo zo sebou robila, že ma priamo donútila si naobjednávať pomôcky, materál a všetko čo mi bolo treba. Poslúchla som ju.
Do košíkov rôznych internetových obchodov som si pridávala postupne, to čo som skutočne potrebovala. V priebehu jedného týždňa mi začali chodiť balíky a pri mojom dome zastavovali autá rôznych kuriérskych spoločností. A ja som sa mohla pustiť do práce.
Mojím prvý výrobkom boli náušnice z fima s nalepeným abstraktným motívom. Prvé zákazníčky sa na moje počudovanie ozvali veľmi rýchlo. To akú radosť mi to vtedy spravilo, to si moji milí nedokážete ani predstaviť. Ten sladký pocit toho, že niekomu sa vaša práca naozaj páči až natoľko že je za ňu ochotný zaplatiť. Tak tento pocit by mali prežiť všetci.
Po náušniciach som sa naučila pliesť náramky, jednoduché s písmenkami najprv v čiernej a bielej farbe, neskôr som si zadovážila farebné šnúrky, farebné písmenká a nakoniec som si kúpila korálky. Postupne som svoju tvorbu rozširovala a šírila medzi ľuďmi. Robila som servítkovú tehcniku na sviečky, na šperkovničky a práve dnes ju idem robiť na pletené košíky. Začala som robiť živicové náušnice. Ale prvý pokus, poviem vám ten dopadol fakt hrozne , živica nezatuhla a povylievala sa z lôžok. Takže prvá várka šla do koša. Ale človek sa učí na vlastných chybách a tak dnes viem vyrobiť živicové náušnice, ktoré sú pekné a predateľné. Avšak, stále sa mi občas stane, že sa tá potvora živica dostane von, alebo tam votrelecky vnikne nejaká bublinka. Ale to sú straty, s ktorými sa počíta v každom obchode.
Po čase som získala vzácne kontakty. Až tak vzácne, že sa moje náušnice teraz predávajú v obchode. Áno sú tam a usmievavo čakajú na vaše ušká. Na našom veľmi známom facebooku mám stránku, cez ktorú ponúkam ľuďom fotky a kontakt na mňa. Teraz mám takmer každý deň nejakú zákazku, a ja sa veľmi teším pretože, som konečne našla zmysel v živote a v handmade. Konečne sa cítim pre tento svet potrebná, pretože ľudia odo mňa niečo chcú, chcú aby som im urobila radosť a ani pri tom netušia, že vlastne radosť tu robia oni mne. Ďakujem im, ale hlavne mojej mamine, ktorá ma do toho DOKOPALA (doslovne) .
Prajem aj vám v živote, aby ste mali niekoho takého, ako mám ja maminu. Aby ste našli zmysel v živote a aby ste sa mali pre čo ráno zobúdzať.
