Som trdlo... A čo? Žijem svoj život a snažím sa žiť ho tak, aby sa mi žilo dobre. Keď viem, že mi pomáhať vypísať sa z problémov, píšem. Keď mi o nich pomáha hovoriť, hovorím. Keď mi pomáha mlčať, mlčím. Smejem sa, plačem, kričím... Mám emócie a dávam ich von...
Hovorím o nich a píšem o nich.
Či je to snaha byť ľutovaná?
Či je to snaha byť obdivovaná?
Či je to snaha byť analyzovaná?
Nie je, už vonkoncom sa nesnažím zmeniť svet. Aj keď pár dobrých nápadov by som mala...
Prečo hľadať za všetkým niečo, ak tam nič nie je? Prečo hľadať ťažkú myšlienku vysielanú vesmíru, keď na to kašlem? Keď píšem, píšem... Píše kadekto a kadejako... Ja píšem o najintímnejších pocitoch, ktoré človek môže mať a nehovorí o nich. Nie sexuálnych, ale intímnych... O strachu, o bolesti, o frustrácii a bezmocnosti. Skrývame sa za pancier, ktorý nás robí veľkými a silnými... Každý ho nosí. Aj ja. A za pancierom? Čo je za pancierom? Veď priznať, že mám strach a cítim bezmocnosť je len to, čo za ním skrývame.
Od všetkého, čo čítame, čakáme nejaké posolstvo, nosnú myšlienku... Ale prečo? Veď je to tak „ženské“ – riešiť, polemizovať, hľadať významy a možné dôsledky... Spájať nespojiteľné.
Neriešme to... Žime život, každý ten svoj, najlepšie ako vieme...
