Môj brat a ja sme koncom septembra absolvovalipoznávací zájazd naprieč Egyptom. Zájazd trval 2 týždne. Tento čas je dôležitýpre náš príbeh o ujovi Edovi. Edo nie je jeho skutočné meno, my sme ho taknazvali kvôli jeho podobe na amerického herca Eda Harrisa. Našu pozornosťzaujal hneď v lietadle z Prahy do Káhiry, nakoľko sedel vedľa nás.Neskutočne sa metal, stále niečo zapisoval a znervózňoval celé okolie.
My s bratom si moc okolie nevšímame, ale ujo Edo si nászískal hneď. Po prílete sme sa ubytovali a na druhý deň nás čakalaprehliadka Káhiry. Náš Edko mal tú istú košeľu, nohavice, ponožkya sandále, čo v lietadle. Povedali sme si však dobre, je len druhýdeň. Nie každý je hygienicky náročný.
Tretí deň: prehliadka Alexandrie, teplota v tieni 40°C,ujo Edo a jeho komplet zasa nezmenení. O trošku smradu z jehostrany nebolo núdze.
Štvrtý deň: opäť Káhira a egyptské múzeum, celý deň smeEda chvalabohu nevideli, ale pri návrate na hotel nás opäť nesklamal. Košeľaa nohavice tie isté. Nemali sme odvahu sa pozrieť nižšie.
Piaty deň: posledný deň v Káhire, večer návštevabájneho trhu Chan el-Chalili. Keďže sme organizovaná skupina, tak uja Eda mámestále na očiach. Už sa nečudujeme ničomu a tak nás jeho košeľa nijakneprekvapuje. Kvôli zdraviu sa ale držíme ďalej.
Šiesty deň: nočným vlakom sme sa presunuli do Aswanu na juhEgypta, kde sa teplota približovala k 45°C. Ujo Edo opäť v tom istom.A o jeho zápachu sa tu rozpisovať nebudem. Už sa len modlíme, že saaspoň po polke zájazdu prezlečie. Už nie sme jediní, ktorí si ho všímajú.
Siedmy deň: cesta do Abu Simbel, nehorázne teploa v pamiatkach dusno. Už asi tušíte, čo bude nasledovať. Áno, košeľatá istá. Bohužiaľ.
Ôsmy deň: presun na sever do Luxoru, teplota o niečonižšia, no aj tak vyhľadávame tieň. Nad ujom Edom som už rezignoval. Je tobeznádejný prípad. Košeľa a nohavice tie isté. Len dúfame, že si meníaspoň spodné prádlo.
Deviaty deň: Údolie kráľov, hrobky a v nichdoslova sauna. V jednej mám to ohromné šťastie a vychádzam z nejza Edom. Košeľa nezmenená, smrad ako cigánske hračky. Napína ma a vonkulapám po dychu.
Desiaty deň: presun do Hurgady a pobyt pri mori. Edo saani poobede nekúpe, sedí na lehátku na pláži. Hádajte v čom? Áno, jehofantastická, umelohmotná, nepriedušná a voňavá košeľa s motívomz japonských rozprávok. No bomba. Obchádzam ho a mierim do vody.
Jedenásty deň: Eda celý deň nevidíme. Išli sme sa potápať namore a on nešiel. Len dúfame, že sa aspoň okúpal – bez košele. Ale večernás sprievodca organizuje rozlúčkový večierok a Edo monumentálne vstupujedo baru aj so svojou manželkou, ktorú veľmi ľutujem. Má na sebe ako inak svojunajlepšiu košeľu.
Dvanásty deň: posledné hodiny na pláži a transport naletisko do Káhiry. Edo sa už neprezlieka. Načo? Však sa ide domov.
Trinásty deň: prílet do Bratislavy. Eda vidím hádam poslednýkrát v živote. S takým humusákom nechcem mať nič spoločné. Smutnekonštatujeme, že zvládol 13 – dňovú dovolenku naprieč Egyptom v jednejkošeli a nohaviciach. My sa lúčime s partiou, ktorá bola skvelá a valímedomov.
Hovoríte si načo takýto článok? Odpoveď je jednoduchá.Bohužiaľ veľa Slovákov si neuvedomuje svoj zovňajšok a hygienu. Ak imto nevadí v pohode, ale nech si uvedomia, že okolo nich žijú ľudia.Umyť si pazuchy a použiť i keď len Tesco dezodorant nikoho nezabije.Prajem pekný a voňavý deň.
