Do školy som sa dostal na jeseň roku pána 1990 a svižne som sa pustil do štúdia. Bol som vzorný študent a vždy som sa snažil čítať a písať a počítať tak, aby so mnou bola súdružka učiteľka spokojná. A súdružka učiteľka spokojná bola. Teda pardon, žiadna súdružka ale pani učiteľka. No ale vysvetlite to nažhaveným, "iskrička - wannabes". Že tým umrznutým srandistom z telky, čo sa rok predtým s vystretými rukami usilovne hlásili a jeden cez druhého, na rôznych slovenských námestiach, prekrikovali a skandovali nejaké to "VPN", podarilo zmeniť systém. Ale rýchlo som sa zmene pozdravov a oslovení prispôsobil a postupne aj zmieril so skutočnosťou, že v škôlke som spartakiádu iniciatívne nacvičoval celkom zbytočne. Česť!
Naspäť však k mojej kariére bloggera. Z krasopisu som nikdy nedosahoval príliš oslnivé výsledky, ale však som mal handicap, bol som chalan, takže v poho. Až jedného dňa nadišiel zlom. V záchvate nadšenia zo začiatku lokálnej futbalovej sezóny (teda oteplilo sa dostatočne na to, aby sa banda lenivcov vytrepala s loptou na "ihrisko"), som akosi zanedbal svoje študijné povinnosti a o zadanej domácej úlohe som sa dozvedel až v škole...
No nestratil som hlavu a urýchlene som vyprodukoval súvislý text a chladnokrvne som ho odovzdal súdružke, teda pani (bol som značne rozrušený) učiteľke. Ale pani učiteľka sa prekabátiť nedala a odhalila môj "miscomprehension" slova domáca. V krátkom, ale o to efektívnejšom monológu mi jasne dala najavo, že domáce úlohy sa majú písať doma a hlavne, že moja úprava je otrasná a preto dostanem štvorku. Keby mi bola aspoň bola dala päťku, ale nie, ja som dostal štvorku. Zaťala do živého, vôbec ju neobmäkčila moja kreativita v osudnom texte, ktorý som uviedol nadpisom napísaným kompletne veľkými písanými písmenkami.
A tak moja sľubná kariéra grafomana, žurnalistu narazila na prvý ľadovec. Skutočne, keď sa tak obzerám dozadu, do svojho detstva, veľa som nepísal. A čo som napísal som zúrivo preškrtal, pokrčil a zahodil. A možno aj preto moje články neboli uverejňované v školskom časopise. Bol som z toho veľmi sklamaný, upadol som do hlbokej depresie a začal sa venovať abstraktnému maľovaniu. Moji rodičia však vytušili, že niečo nie je v poriadku a tak ma chceli potešiť...
Kúpili nám domov bazén. Moja radosť bola neskutočná a na nejaký čas sa moja duša zahojila, odložil som vodové farbičky, zahodil depresívne "state-of-art" diela a nasadil na tvár široký úsmev. Už som sa tešil ako o tom našom bazéne napíšem a môj článok potom uverejnia v školskom časopise...
Ale moja kariéra žurnalistu opäť narazila na pálivú prekážku. Pri večernej hre na indiánov, v duchu preštudovaného diela Karla Maya, došlo vo večerných hodinách na našom dvore k vážnej nehode. Neznámy páchateľ nedbalo vypustil, po domácky vyrobenú fakľu, ktorá dopadla do prázdneho detského bazénika a spôsobila vážne poškodenie plastovej konštrukcie. Škoda sa odhaduje na niekoľko stoviek Kčs. Podľa policajnej hovorkyne, polícia celý incident preveruje a vykonáva konkrétne kroky, ktoré z taktických dôvodov nechce komentovať. Nič však nenasvedčuje tomu, že by poškodení plánovali podať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa.
A tak sme prišli o bazén a ja som sa s ním ani nestihol vyfotografovať... :(
to be concluded... or at least continued...
