Človek, ktorý miloval. Človek, ktorý bol milovaný. Pohladil ma dotykom smutným, ba priam ľútostivým... Kdesi v útrobách môjho srdca som cítila ako sa pohli ľady, inokedy pevne pripútané trpkou zlobou. Zlobou na stratené chvíle v mojom detstve, na neexistujúce pocity istoty. Jeho prsty spôsobili, že z ľadovca ostal len neistý oceán. Ani zelený, ani modrý.
Neistý pohľad plný ťažoby spočinul na mojich perách. Odvahu dievča! Veď predsa všetci robíme chyby a mnohí z nás by nazvali chybou celý svoj život. No urobil by to i on? Z jeho hlasu vycítim trpkosť každodennej existencie. No vybral si sám. Voľba, ktorú urobil zmenila a ovplyvnila i môj život a svet. Možno preto ten hnev. Že rozhodol za mňa. Že mi neumožnil ho milovať, že mi zabránil spoznať ho. A vlastne i seba samú.
No najviac mi ublížil tým, že mi svojim rozhodnutím nedovolil zaradiť do svojho slovníka slovo OTEC. Výraz, ktorý niekto vyslovuje dennodenne bez výrazu, pojem, ktorý sa často spája so zlosťou, meno tak bežné, no pre mňa neexistujúce.
A teraz, keď po sedemnástich rokoch hľadím do tváre človeku, ktorý navždy bude mojou súčasťou, vidím iba štyridsaťročného muža s prešedivelými vlasmi v mierne podnapitom stave. No cítim, že jeho oči chcú niečo povedať. A jeho pery ostávajú nehybné.
Strhaná tvár mi vženie slzy do očí. Slzy úzkosti a bezradnosti. Kto si? Aký vlastne si? A prečo si dal prednosť fľaške pred krásnou rodinou a ženou, ktorá ťa milovala?Na tieto otázky moja zvedavosť nikdy nenájde odpoveď. Nepoznala som aké to je, keď sa o vás OTEC strachuje. Nepoznala som istotu jeho náruče. Netuším ako dcéry nenávidia OTCOV, keď sú prísni, ba ani ako ich zbožňujú, keď sú zhovievaví a ústretoví.
Dnes ma pohladil po vlasoch môj vlastný OTEC a som zistila, že ma to bolelo...
