Sám so svojími myšlienkami a svojou existenciou.
Vedľa neho sedela žena. Akási pani v stredných rokoch, ktorej práve skončila zmena v továrni. No naozaj! Celý deň stáť za pásom a monotónne vykonávať jednu činnosť, to dá zabrať. A doma ju čakajú tri hladné deti s poznámkou kde toľko trčí. Veď už je čas večere.
Rovno oproti stojí pán v hnedom obleku. Poisťovák akísi. Dnes veru nemal úspešný deň, veď už je toho presýtená celá spoločnosť. A on už akosi zisťuje, že tento job nie je až taká výhra ako si sprvoti myslel. Nevadí. Pozrie sa po niečom inom, veď výdavky sú minimálne- len na jeho spotrebu.
Slečna s vyzývavým výstrihom hľadí kamsi do neznáma. Strávila minulú noc s pofidérnym chlapíkom v nejakom zatuchnutom penzióne hneď pri diaľnici. A práve prichádza nato, že si tam zrejme zabudla taštičku so šminkami.
Vlak prefrčal cez ďalšie nástupište, celkom nebadane, celkom nevinne. Až na konečnú.
A my sa len dívame a zabúdame. V tej kope železa sedí človek. A má svoje meno. Svoju identitu, svoju tvár a svoj charakter. A taký je len jeden, a predsa každý.
Ja som Andrea a keby som sedela v tom vlaku v pokoji zabudnite. Veď žien s takým menom chodí po svete omnoho viac. Zabúdajte. Ja budem v tichosti premýšlať nad počasím.
A keď už sme pri tom, ako sa to vlastne voláte???
