Malé, biele a chlpaté. Sedí si to na schodoch a srdcervúco plače. Rozoznám to, i ja počúvam čosi obdobné, keď niekto odchádza z bytu preč. A práve preto sa obzriem a zastavím. Nie ako ten pán, ktorý vyšiel o dve minúty skôr než ja. Ten mal väčší nákup.
Sedí si to na schodoch a vrhá na mňa pohľad. Nie je to ten pohľad, ako keď si doma nakladám jedlo na tanier potichučky ako myška, len aby som ho neuzrela.
Nie je to ani ten záblesk v očiach, keď ma niekto obíjme a následne sa ozve zúrivý štekot. Zvuk vychádzajúci z toho malého telíčka, ktoré ma úpenlivo chráni.
Toto je pohľad, ktorý chytá za srdcia, ale naprv sa treba otočiť a zahľadieť.
Tento pohľad nedovolí len tak prejsť naookolo a zablúdiť myšlienkami kamsi preč. Ten ostáva v myšliekach.
Uviazaný na tri uzlíky sedel na schodoch malý biely psík (nedovolím si odhadnúť rasu) a plakal. Presne tak, ako plakalo nebo vonku. S úfnosťou v hlase si vyžadoval pozornosť a hľadal svojho pána.
A tak som si vedľa neho sadla a pohladila ho. Predpokladám, že na mňa ľudia zízali ako na blázna, veď som tam krátila čakanie jednému psovi so smutným pohľadom.
Ale už sme tam sedeli traja- smutný psík, plačúce nebo a ja.
Tak vás prosím, nenechávajte svojich psíkov uviazaných pred obchodmi, lebo by sa vám mohlo stať, že keď sa vrátite, nájde ma tam sedieť s nimi.
