Pohľad, ktorý znamená viac než všetky oči sveta. Núti všetky zmysly zamerať sa na jeden bod a myseľ ostáva na bode mrazu. Potichučky sa vkráda do tela pocit chladu, ktorý zmrazí všetko vôkol. Na listoch stromu života ostávajú jemné kvapôčky rosy a menia sa na drobné kryštáliky ľadu. Zimomriavky pokryjú celé telo a okolitý svet sa zmení ako v dobe ľadovej. Uplynulá minúta plynie takmer dvadsaťtisíc rokov. V malej dlani sa čosi trbliece. To sa podchladená nádej pokúša svojou podstatou zohriať. Dotyk dlane zviera jej možnosti do slzy, nežne sa kotúľajúcej spod čiernych mihalníc. Jej púť sa končí pri kútiku pier jemne pozdvihnutých dohora s úfnosťou v jedinečnosť okamihu.
Pohľad spaľuje intenzitu vnemov a zmysel sa jednoducho vznáša vôkol. Neviditeľne sa snaží uniknúť z pút, ktoré ho viažu k tejto chvíli, avšak ostáva uviaznutý kdesi medzi konármi stromu prinášajúceho tieň pre lúče svetla.
Rosa sa s vánkom ihrá v trsoch trávy, keď zrazu nádej ukrytá v mrazivej dlani vzlieta ponad túto scenériu a spolu s jediným slnečným lúčom zanecháva tento okamih vo víre nekonečného množstva pocitov.
