Blankytné

a vôkol slnka, čo žiari ti nocom i dňom

máš tvár človeka.

Áno odlietaš...

A vo vážnej chvíli zanechávaš slzy, čo vodopádom silu dávajú,

šepkajúc verše o láske drzých ostávaš sám s oblakom.

Pohľadom blúdim, hľadám ťa ľudská bytosť

niekde v hmlistom daždi o pár jesení vzad,

z tieňa pomníkov črtá sa pohľad.

Tvoj vinný pohľad navždy.

Vytasil si meč,

holými rukami bránil a predsa vzal.

Zchybil Adam, nuž syn môže tiež..

No predsa rozdiel- bez rebra aspoň zaváhal,

a ty ani postáť nezvládneš!

Ak dal si kovové putá čiernej moci

a jasnému slnku nahnal strach, 

ak strániš sa bytiu

 a sám proti sebe túžiš bojovať,

skús odhodiť krídla motýľa

a svojou vlastnou dlaňou v dlani človeka svetlo milovať...