Skutočnosť, že istá situácia nemá ďalšie núdzové východisko, doháňa množstvo ľudí k skutkom, ktoré by možno ešte pred pár dňami bez výhrady svedomia a vedomia jednoznačne zavrhli. No dnes je dnes a fakt, že drvivá väčšina ľudí koná impulzívnejšie, než by mala, stáva sa akousi samozrejmosťou. Každý deň počúvame v spravodajstve rôzneho druhu o smrti. O smrti zapríčinenej dopravnou nehodou, prírodným živlom, či dokonca nevinnou náhodou...
No vždy je tu niečo, čo spôsobilo, že vyhasol nejaký ľudský život. Že ste dotyčného nepoznali? Veď ustavične čosi začína a končí.. I trvanlivosť človeka.
Skúste teraz na chvíľku upriamiť sled svojich myšlienok týmto smerom... Niekto zomrel. Nečakane, náhle. Jednoducho zmizol a za sebou nechal slzy a čiernotu. Už sa nevráti viac späť. Už nikdy nezažije to, čo si plánoval...
Ľudská pominuteľnosť je vrtkavá a hlavne istá. A keď sa nad tým vlastne zamyslím, nikto nemá právo cielene ju ovplyvňovať. Mať na svedomí človeka, ktorý sa už nikdy neprebudí doďaždivého rána, nikdy neucíti vôňu z kuchyne svojho domova... Nikdy nepobozká svoje deti na dobrú noc. Mrzivý pocit úzkosti.
Nechcem zmeškať ďalší zápzd slnka, nechať si ujsť tuhú zimu za oknami a stískať v ruke šálku horúceho čaju. Ja nechcem prestať saívať a uskutočňovať svoje sny. Nie. Nechcem opustiť ľudí, ktorých milujem z celej svojej podstaty...
A preto sa snažím robiť všetko naplno, snáď i efektívne. Pokúšam sa povedať ľuďom to, čo si myslím a čo mám na jazyku. Tak viem že žijem a ak mi to niekto alebo niečo náhle preruší, a povie "Arive derči" slečna, dnešok ľutovať nemusím. A presne to si chcem povedať aj zajtra večer...
Že žijem život, kým môžem!
