Láska, vďačnosť, pokora..voči človeku.
Nehlásam heslo novej revolúcie, iba sa snažím poukázať na čosi, čo z našich každodenných dní vyprchá rýchlosťou svetla. My ľudia sme akosi prioritne zameraný na život ako celok. Na život úspešný, na život pestrý, na život plnohodnotný a na život ako súčasť akéhosi vyššieho celku, ktorý plynie prostredníctvom nás. Avšak je tu jedno ALE. Naša pominuteľnosť. Ja viem, nie je nič moc uvedomovať si túto skutočnosť dennodenne, ale...
Dnes je život iný. Niekto povie zložitejší, niekto povie jednoduchší. V každom prípade sú jeho tempo, okolnosti a prvky v štádiu vývoja. A my všetci hľadáme, tak zúfalo hľadáme záchytný bod.
Môj život nie je ružový, nie je jednoduchý a nie je šablónovo ukážkový. ALE milujem ho vo vštekých jeho farbebných škálach. Veď predsa je len jeden, niekto mi ho podaroval a vložil do mojich rúk toľkú dôveru, že som sa stala súčasťou celku. Moje konanie, zmýšlanie a názory ovplyvňujú mnohé skutočnosti a je neskutočne zložité prevziať za ne zodpovednosť. Učím sa to 23 rokov. A je to naozaj náročná škola. Tu druhé šance nedávajú.:)
A môj ZÁCHYTNÝ BOD? Moja rodina. Ako každá iná, konfliktná, problémová, samozrejme s vriacou vodou pod pokrievkou a s dojmom vytvárajúcim pocit možnosti sebavlastnej adopcie. Moji najbližší...
Akékoľvek daždivé sú rána a ja neviem ako ďalej, je tu zopár ľudí, ktorí si ochotne naložia moje problémy na tie svoje a zotrú pár kvapiek z môjho okna.
Akékoľvek sú nádherné chvíle, sú tu ľudia, ktorí jedinečnosť týchto chvíľ ocenia i napriek vlastnej nepriazni osudu.
Akokoľvek sa i ja snažím urobiť svoj život plnohodnotným a úspešným, práve oni sú tí, ktorí vytvárajú jeho individualitu. Avšak to o čo sa snažím ešte vo väčšej miere je nestratiť svoj ZÁCHYTNÝ BOD.
Milujem s chybami tých, ktorí milujú mňa s chybami a som im vďačná. Za život a nádherné chvíle, keď nie je človek človeku vlkom.
