Každý deň sa prebúdzame do toho istého sveta. Do sveta starostí, radosti, smiechu i sĺz. No už zajtra bude dnešný svet o deň starší. Postupom času si uvedomujem, že tak ako starnem ja (a to mám iba devätnásť rokov!), starne i všetko vôkol mňa.
No s jedným malinkým rozdielom, ktorý určuje dominanciu medzi subjektami JA- SVET. Ten SVET, množina nás všetkých, má čo sa časovej rezervy týka, o niečo naviac. Pri vynechaní všadeprítomnej relativity, katastrofických scenárov, či vieryhodných proroctiev je MOJA existencia pominuteľnejšia. Takže nie SVET sa točí okolo MŇA ale práve naopak. Predstava, že celá táto mašinéria bude fungovať i bez MOJEJ nenahraditeľnej prítomnosti, ničí pocit jedinečnosti a nepotrádateľnosti.
Aj zajtra ráno vstanem a JA A SVET budeme o dvadsaťštyri hodín skúsenejší. O myšlienky, o skutky, o pocity.
Aj zajtra ráno vstanem a celú svoju jedinečnosť strčím do kabelky. Nevedomky ubližujúc svojmu presvedčeniu a životnému postoju. Alebo žeby iba ich tieňu? Každopádne prežijem deň, na ktorý si možno už nespomeniem. Neurobím veci, ktoré by som mohla, lebo nemusím. Nebudem cítiť ani jednu výnimočnú minútu. Pretože to bude minúta obyčajného dňa.. A večer, keď sa moje myšlienky pretransformujú na vlnovú dĺžku VýNIMOČNOSŤ JE MOJE DRUHÉ MENO, prichádzam nato, že tento deň nebol obyčajný.. Ani ten včerajší. Lebo každý z nich trval iba raz. Iba raz bolo 22.9.2006! Iba raz bolo 23:32...
Skúste sa zamyslieť a možno i vy pocítite tú nekonečnú zúfalosť nad vlastnou pominuteľnosťou, tú osočujúcu degradáciu od života voči vám, ten úzkostlivý pocit bezzbrannosti.
No toto všetko má i pozitívny vplyv. Cítite ten príval životnej energie??? Ten chtíč po niečom veľkom? Ten pálčivý pocit šťastia z vlastnej existencie?
Ja určite áno. A keďže už viem, že sa SVET nekrúti okolo MŇA, dúfam, že nie som sama.)
