Tak ti to teda vrátim."Ako bolo v práci?"
"Hm. Ako vždy."
V poriadku, zdvorilostné okienko je už za nami a teraz o nás dvoch. Pohľad od teba je bodnutie do i tak dosť krehkého srdca. A ani o tom netušíš. A možno ťa podceňujem.
Každý jeden úsmev ktorý venujem tvojim kedysi tak známym perám vychádza z útrob. Spod lístia.
Nedotýkaj sa ma prosím, lebo tvoj dotyk páli. Spaľuje mosty medzi mnou a realitou. To jediné spojivo, ktoré ma orientuje nejakým smerom.
Nevyslovuj moje meno, lebo tých zopár hlások pri dotyku s tvojimi perami spieva. Pieseň z minulosti. Noty, ktoré tak dokonale poznáme obaja, hoci už nejaká tá jeseň skončila svoju púť.
Trápim sa. Pretože to, čo predstavuješ nie je viac možné a to čo ponúkaš musím odmietnuť. Nie z presvedčenia, no z lásky.
Z citu, ktorý sa vkliesnil do môjho zivota a ukradol mi pocit šťastia. Paranoidné? Nie. Až prudko reálne a moje.
Rozhodni prosím a vyber jeden z dvoch šípov z môjho srdca. Lebo takto bije strašne nahlas, hoci ho ktosi trošku omráčil na križovatke.
Už niet lístia a azda ani daždivého rána v mojich očiach... Tmu z noci strieda hmla a ja stojím oproti sebe samej v presvedčení, že jeseň je najkrajším ročným obdobím a láska do nej vkladá svoje sny...
