Homília pápeža Leva XIV. na začiatku jeho pontifikátu bola veľmi krásna svojou jednoduchosťou, jasnosťou a stručnosťou. Ale podľa môjho názoru je obzvlášť cenná tým, že načrtol, bez toho, aby ho explicitne formuloval, ale skôr ho nechal vyplynúť zdola, základný problém, ktorému bude musieť jeho pontifikát čeliť bezprostredne a na dlhý čas. Nepokojom a jednotou. Existuje aj tretí pojem, ktorý hrá významnú úlohu, láska, a pre augustiniána to nemôže byť inak, ale láska je tu v službách jednoty, preto nerobí nič iné, len posilňuje samotné koncepčné centrum diskurzu pozostávajúce z dialektiky nepokoja a jednoty.
Úzkosť rámuje pápežskú homíliu, je prvým a posledným evokovaným konceptom, objavuje sa bezprostredne po rituálnych pozdravoch a vracia sa na konci v posledných slovách. Na začiatku pápež spomína slávny incipit Vyznaní „svojho“ svätého Augustína, ktorý sa k Bohu obracia takto: „Stvoril si nás pre seba a naše srdcia sú nepokojné, kým nespočinia v tebe“, slávny text, ktorý si zaslúži byť pripomenutý aj pre krásu pôvodnej latinčiny: „Fecisti nos ad te et inquietum est cor nostrum donec requiescat in te“ (Snívam, že prvá encyklika pápeža Leva bude mať presne tento názov: Cor inquietum). Úzkosť sa vracia na konci, keď Lev vyhlási, že je potrebné vybudovať Cirkev, „ktorá sa nechá rušiť dejinami“. Nepokojné srdce teda, alebo skôr mnoho nepokojných sŕdc, všetkých nás, ľudských bytostí, a Cirkev, ktorá sa otvára mnohým nepokojom týchto našich sŕdc.
Druhý koncept, jednota, je najčastejšie opakovaným posolstvom, až do tej miery, že sa „naša prvá veľká túžba“, ako to vyjadruje pápež, stotožňuje s „zjednotenou Cirkvou, znakom jednoty“. Evanjeliový úryvok čítaný počas omše bol o svätom Petrovi a pápež Lev, hovoriac o Petrovi, zjavne hovoril o sebe ako o Petrovom nástupcovi, čím v tejto perspektíve potvrdzuje absolútnu ústrednosť lásky „k“ Bohu a lásky „k“ Bohu: lásky, ktorá zostupuje zhora a ktorú prijíma Peter (teda pápež), a lásky, ktorá vychádza zdola a ktorú prejavuje Peter (teda pápež). Ak táto láska nie je prítomná, nemôže byť niekto pápežom, tvrdí Lev, pretože „Petrova služba je poznačená práve touto obetavou láskou“. Je to však láska, ktorá slúži jednote, ktorá sa prejavuje ako služba jednote a harmónii bratov, tomu konaniu, ktoré evanjelium opisuje slovami „pas moje baránky“. Pre pápeža sa láska k Bohu a láska k Bohu stáva láskou k Cirkvi a jej jednote.
Tu sa dostávame ku kritickému bodu: ako je možné udržať pohromade dva rozmery nepokoja a jednoty? Ako sa môžeme otvoriť úzkostiam sveta a chrániť jednotu Cirkvi? Ako môže byť Cirkev znepokojená svetom a zároveň byť svedkom lásky, ktorá prichádza od Boha? Ako môžeme zosúladiť obavy, ktoré prichádzajú zdola, s poslaním, ktoré prichádza zhora? Ako môžeme zmieriť srdce, ktoré je nepokojné nad drámami dejín, s istou mysľou, ktorá radostne hlása katolícku vieru so všetkými jej dogmami?
Pojem jednoty sa vzťahuje na vzťah Cirkvi k sebe samej, pojem nepokoja sa naopak vzťahuje na vzťah Cirkvi k svetu: je však možné, aby si Cirkev, ktorá sa vzťahuje k svetu tým, že si dovolí byť nepokojná, zachovala svoju jednotu? Toto je výzva, ktorá čaká Leva XIV.: složiť „cor inquietum“ a cirkevnú jednotu.
V dejinách Cirkvi bol nepokoj srdca a následne aj mysle najčastejšie potláčaný, aby sa podporila harmónia, alebo skôr harmonizácia, a tak sa vytvorila aspoň povrchná jednota. Toto sa dialo od čias svätého Augustína, ktorý veľmi tvrdo potláčal, nie bez násilia, obavy donatistov a pelagiánov. Čo sa týka dvoch bezprostredných predchodcov pápeža Leva, možno povedať, že pápež Benedikt pokračoval v tradičnej línii, ktorá uprednostňuje jednotu pred nepokojom, zatiaľ čo pápež František naopak väčšinou obetoval jednotu, aby uprednostnil nepokoj. Pápež Benedikt sa tak zaujímal o ochranu „depositum fidei“, že bez váhania zatvoril dvere očakávaniam sveta do tej miery, do akej sa ukázali byť nebezpečenstvom pre doktrínu: spomeňme si na boj proti teológii oslobodenia, neochotu voči medzináboženskému dialógu, zrušenie dvoch storočí historicko-kritickej exegézy v trilógii venovanej Ježišovi, v ktorej Benedikt podporuje dokonalú rovnocennosť medzi Ježišom dejín a Ježišom evanjelií.
Pápež František na druhej strane prežíval drámy a utrpenie sveta tak intenzívne, že sa stal ich hovorcom v prvej osobe, často s neočakávanými prorockými slovami a gestami, a ako taký dokázal pochopiť a znovu vyjadriť nepokoj sveta (ktorý sa v skutočnosti cítil argentínskym pápežom vítaný a z tohto dôvodu ho miloval), ale zároveň taký, že destabilizoval jednotu a harmóniu Cirkvi, organizmu, ktorý z definície smeroval k zachovaniu a ochrane tradície.
Pápež Lev dokonale načrtol portrét poslania, ktoré ho čaká, keď vo svojej homílii opísal pápeža ako „pastiera schopného strážiť bohaté dedičstvo kresťanskej viery a zároveň hľadieť ďaleko dopredu, aby čelil otázkam, obavám a výzvam súčasnosti“. Tu je opäť dialektika: na jednej strane „strážiť“, konzervovať, chrániť, teda zostať nehybný a mentálne ostražitý; na druhej strane „ísť v ústrety“, pohybovať sa, otvárať sa, nechať sa vyrušiť, zmeniť postoj a prevziať postoj iných, aby sme skutočne vcítili do nich a boli preto skutočne schopní privítať.
Ktorá z dvoch duší zvíťazí, nepokoj alebo jednota? Alebo sa pápežovi Levovi podarí zmieriť tieto dialektické póly vytvorením impozantného complexio oppositorum? Samozrejme, dúfam, že áno, a rád by som na záver zdôraznil pasáž, v ktorej pápež pripomenul dôležitosť spoločného kráčania s inými cirkvami, s inými náboženstvami, „s tými, ktorí pestujú nepokoj hľadania Boha“ a nakoniec „so všetkými ženami a mužmi dobrej vôle“ pri budovaní nového sveta, v ktorom vládne mier. Žiadny komplex nadradenosti, teda naopak, duch služby, ktorý ponúka všetkým tú lásku, ktorá v duchovnej skúsenosti prichádza k pápežovi z Božej lásky.
