Dopracovat sa k dobrym vysledkom vyzaduje vela usilia, vasne a pozitivnej energie. Treba si verit a byt odhodlany. Staci par ludi, teda mensina, aby vsetka snaha dobra stroskotala?
Takmer vsetci obdivujeme papeza, ci uz Frantiska alebo Leva. Ale kolki z nas sa snazia o zivot bez nenavisti, nasilia (aj verbalneho), nezistnym pomahanim slabsich, hladanim dobra?
Nasa zem by mohla nakrmit vsetkych, ale miliony hladuju. Miliardy eur sa stavaju doslova popolom vo vojnach ktore vedieme. Zvitazi laska? Ci je to utopisticke zelanie?
Mohlo by sa zdat, ze miesam hrusky z jablkami. Ale skuste si na sekundu predstavit vasu rodinu, dedinu, mesto, krajinu, cely svet...kde jeden druhemu nerobi napriek, kde jeden sa snazi so vsetkymi silami pomoct tomu druhemu, kde namiesto nadavok sa objimeme, kde jeden si najde cas pre toho druheho, kde darovat kusok "chleba" ta naplni stastim, kde jeden sa usmeje na toho druheho aj v tazkych chvilach, kde jeden sa raduje z uspechu druheho...Utopia?
Stane sa to utopiou v momente ked rezignujeme na ludskost. Nik sa nas nepytal ci sme sa chceli narodit, kde sme sa chceli narodit, ci sme chceli byt muzom alebo zenou, ci sme si priali byt blondinou ci s modrymi ocami. Ale nie je to druhorade? Vsetci, akoklvek vyzerame a kdekolvek są nachadzame mozeme lubit, mat rad, odpustit si. Ze? Povedzte ano!
Pretoze som si isty, az na sto percent, ze jedine vtedy nasa krajina, teda my vsetci, nielen ze budeme stastni, ale zacne fungovat aj ekonomika, zdravotnictvo, trh prace, zivotne prostredie, spravodlivost. Skratka politika sa stane tym cim by mala byt: sluzba obcanom a praca za zlepsenie zivota kazdeho.
Skusme to este raz. Dvakrat. Sedemkrat, ci sedemdesiatsedemkrat. Zelame si to vsetci. Kym v to nebudeme verit, nepohneme sa k lepsiemu. A je uplne jedno ci si vysoky, błond, ci mas hnede oci a paci sa ti sojove lattecko ci bryndzove halusky. Je to uplne jedno. Mam ta rad. Bodka.
Nech zije...kto sa usiluje o lasku.
