Až do rannej homílie v Sixtínskej kaplnke pápež Lev v mojich očiach stelesňoval dokonalé zhmotnenie zlatého konceptu complexio oppositorum, doslova „komplex protikladov“, efektívnejšie „koncert protikladov“. Toto je koncept typický pre katolicizmus, ktorý sa vyznačuje uprednostňovaním (na rozdiel od protestantizmu, ktorý trvá na logike rozlišovania „aut aut“) logiky harmónie „et et“. Nie „buď toto, alebo tamto“, ale skôr „aj toto, aj tamto“, v objatí podobnom Berniniho kolonáde.
Nie je ťažké povedať, prečo ma pápež Lev XIV. od prvých okamihov prinútil zamyslieť sa nad komplexným odporcom: je Američan, ale aj Európan kvôli pôvodu svojich rodičov; je Severoameričan, ale aj Juhoameričan kvôli všetkým tým rokom, ktoré strávil v Peru; má teologické, ale aj matematické vzdelanie; Vďaka svojmu doktorátu z kánonického práva má prísnosť kanonistu, ale bol vykladačom Cirkvi milosrdenstva pápeža Františka; Bol kardinálom kúrie, ale aj misionárskym kňazom v kontakte s tými najskromnejšími. Netreba prehliadať ani jeho viacjazyčnosť. Myslel som si, že to nemohlo skončiť lepšie.
Potom ma však negatívne zasiahli dve pasáže z jeho prvej homílie, ktorá bola inak veľmi krásna (najmä tie slová o „zmiznutí, aby Kristus mohol zostať“), a mal som určité pochybnosti o jeho schopnosti slúžiť vzácnej logike complexio oppositorum, ktorú naša doba tak veľmi potrebuje.
Najprv sa odvolávam na jeho stotožnenie názoru tých, ktorí sa pozerajú na Ježiša len ako na akéhosi charizmatického vodcu alebo nadčloveka“, s „faktickým ateizmom“; potom na túto jeho úvahu, ktorú doslovne prenášam: „Nedostatok viery so sebou často prináša tragédie, ako je strata zmyslu života, zabudnutie na milosrdenstvo, porušovanie dôstojnosti osoby v jej najdramatickejších podobách, kríza rodiny a mnohé ďalšie rany, ktorými naša spoločnosť trpí a to nie málo.“
Pokiaľ ide o prvé vyhlásenie pápeža Leva, pýtam sa: žije naozaj niekto, kto popiera božskú podstatu Ježiša alebo ju hodnotí inak ako kresťanskú dogmu, v „de facto ateizme“? Naozaj si to nemyslím. Človek si môže veľmi dobre predstaviť Ježiša ako veľkého muža, svätca, proroka, možno najväčšieho z prorokov, bez toho, aby teoreticky alebo prakticky prijal ateistickú víziu života, ktorá popiera transcendenciu a všetko redukuje na hmotu, čo vedie k najčistejšiemu teoretickému nihilizmu. Popieranie božskej podstaty Ježiša nie je ateizmus, nieto ešte jej znevažovanie v porovnaní s plnosťou božskej podstaty Otca. Ak už niečo, je to forma viery odlišná od ortodoxného kresťanstva hlásaného v Nicei pred 1700 rokmi, ktoré označuje Ježiša za „rovnakej podstaty ako Otec“, pričom namiesto toho verí, že Arius a jeho nasledovníci mali pravdu, vrátane biskupa Eusebia z Cézarey, významného historika kresťanského pôvodu. Prečo by ich teologická vízia mala byť „ateizmus“? Nie je to tak, je to skôr iný spôsob viery v Boha. Rovnako ako judaizmus a islam, ktoré Ježišovi nepripisujú žiadnu božskú podstatu a ktoré určite nie sú ateizmom, ale skôr inými spôsobmi viery v Boha.
Pápež vo svojej homílii oprávnene kritizoval istú intelektuálnu aroganciu niektorých neveriacich, ktorí považujú vieru za niečo nedôstojné pre ľudskú inteligenciu, a urobil viac než dobre, keďže dejiny vedy zahŕňajú veľkých protagonistov, ktorí boli zároveň veľkými veriacimi, vrátane Keplera, Eulera, Newtona, Mendela (augustiniánskeho mnícha ako pápež Lev), Cantora, Gödela, Plancka, Heisenberga a mnohých ďalších. Každý z nich však veril v Boha, ale po svojom. Napríklad Newton bol unitár, a preto o Ježišovi uvažoval presne podľa tohto nenicejského prístupu, ktorý kritizoval pápež, pričom však nebol ateistom, keďže pevne veril v Boha a polovicu dňa trávil štúdiom fyziky a druhú polovicu štúdiom Biblie.
Ďalšie vyhlásenie pápeža Leva ma prekvapilo ešte negatívnejšie, pretože priamo spája nedostatok viery s negatívnymi dôsledkami, ktoré uviedol, ako je absencia zmyslu života, zabudnutie na milosrdenstvo, porušovanie dôstojnosti osoby, kríza rodiny. Podľa môjho názoru sú to veľmi nešťastné slová. Hovorím to s myšlienkou na mnohých ľudí, ktorí nemajú alebo už nemajú vieru v Boha a ktorí preto neprežívajú všetky drámy, ktoré opisuje pápež, ani nezabúdajú na milosrdenstvo, ba naopak, niekedy prispievajú k pomoci núdznym rovnako ako veriaci. Aby som spomenul len jedného, myslím na Gina Stradu, ktorý nepotreboval vieru v Boha, aby urobil všetko to dobro, ktoré urobil. Nehovoriac o tom, že na druhej strane existujú veriaci, ktorí sú dokonca veľmi horliví v prejavovaní svojej viery, no namiesto toho neváhajú spáchať to, čo pápež definoval ako „porušovanie dôstojnosti osoby v jej najdramatickejších podobách“: a naše myšlienky, samozrejme, musia smerovať k početným duchovným, ktorí sú protagonistami sexuálneho zneužívania detí na celom svete. Alebo ku krádežám a finančným škandálom, ku ktorým nedávno došlo v samotnom Vatikáne. Alebo k iným zločam, ktoré je zbytočné vymenovať.
Nie som ateista, nikdy som nebol a dúfam, že sa ním nikdy nestanem, pretože ideálne dedičstvo viery v Boha spolu s láskou mojej rodiny je to, čo ma na ceste existencie najviac podporuje. Od môjho duchovného učiteľa, kardinála Carla Mariu Martiniho, som sa však dozvedel, že existuje dôležitý rozmer, povedal by som „magistérium“, ateizmu, z úcty k ktorému Martini založil v Miláne iniciatívu s názvom „Katedra neveriacich“. Povedal, že v ňom žil veriaci a neveriaci, ktorí medzi sebou každý deň bojovali pri hľadaní pravdy. Rád by som si tiež spomenul na túto báseň otca Turolda: „Ušľachtilý ateistický brat“. Text hovorí: „Ateistický brat, ušľachtilo premýšľavý, hľadajúci Boha, ktorého ti nemôžem dať, poďme spolu prejsť púšť.“ Z púšte do púšte ideme za les viery, slobodní a nahí smerom k nahému bytiu, a tam, kde slovo zomiera, nech naša cesta skončí.“
Nuž, myslím si, že niet nič vzácnejšieho ako ušľachtilé myslenie, ako to myslenie, ktoré je skutočne ušľachtilým, pretože cíti, že niečo existuje (inak by nehľadalo), ale zároveň vie, že to nevlastní (inak by rovnako nehľadalo). Toto tvrdil aj iný veľký majster, Norberto Bobbio, keď raz povedal: „Skutočný rozdiel nie je medzi tými, ktorí veria, a tými, ktorí neveria, ale medzi tými, ktorí myslia, a tými, ktorí nemyslia“ (túto vetu vďačím kardinálovi Martinimu, ktorý si ju rád osvojoval).
Citujem svätého Augustína z X. knihy Vyznaní, kde uvádza, že láska k Bohu sa zhoduje s láskou k svetlu vnútorného človeka, ktoré je v nás. Myslím si, že toto je tá skutočná veľká záhada: že vesmír vytvoril vedomie, konkrétnejšie morálne vedomie. Myslím si, že náboženstvá musia pokorne slúžiť tomuto tajomstvu, prebúdzať k nemu ľudstvo bez toho, aby si nárokovali, že ho úplne vlastnia. Myslím si, že toto je spiritualita, ktorú náš svet potrebuje, aby skutočne dosiahol pokoj, ktorý si pápež Lev tak váži.
